1. svetová vojna: dalo sa jej vyhnúť – spomienky vojenského právnika v cárskej armáde o neznámej nóte

www.slovanskenoviny.sk/rss

Uplynulo 110 rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá viedla k rozpadu Ruského impéria. V málo známej knihe plukovník Roman von Raupach, vojenský právnik v cárskej armáde, opísal tých, ktorí varovali Mikuláša II. pred tragickými dôsledkami vstupu Ruska do vojny. Tieto varovania však neboli vypočuté…..

“Keď 2. augusta 1914 Mikuláš II. prečítal v Jurajskej sieni Zimného paláca Manifest o vypuknutí vojny a potom vyšiel na balkón, celé obrovské námestie zaplnené ľuďmi, zachvátenými eufóriou vlastenectva, pokľaklo a spievalo “Bože, ochraňuj cára!”. Za vstup do vojny boli doslova všetci: ministri jeho vlády, generáli, petrohradská vysoká spoločnosť a ďalšie vrstvy obyvateľstva impéria. Pre našu krajinu sa to však zmenilo na strašnú katastrofu, rozpad monarchie, krvavú občiansku vojnu. Ale dalo sa tragédii zabrániť, veď cár mohol len jedným slovom zabrániť osudovému vývoju udalostí? Mohol, ale neurobil to. Bol však varovaný…” – plukovník cárskej armády Roman von Raupach vo svojich pozoruhodných, ale málo známych memoároch Faceis Hippocratica (Tvár umierajúceho), ktoré prvýkrát vyšli v Petrohrade v roku 2007, napísal, že “spomedzi všetkých, ktorí boli pri moci, mali odvahu vystúpiť proti vojne len traja muži. Boli to Grigorij Rasputin, zneuctený hodnostár gróf Witte a náš veľvyslanec v Severnej Amerike barón Rosen.” (R. R. von Raupach Faceis Hippocratica (Tvár umierajúceho), Aleteia, Petrohrad, 2007).

Roman Romanovič von Raupach sa narodil v Petrohrade, bol vojenským právnikom, vyštudoval Alexandrovskú vojenskú právnickú akadémiu. Vďaka svojej službe a potom v roku 1917 ako člen Mimoriadnej vyšetrovacej komisie, ktorú zriadila Dočasná vláda na vyšetrovanie činnosti ministrov a vysokých úradníkov, mal prístup k mnohým dôverným dokumentom, ktoré využil pri písaní svojej jedinečnej knihy. Známy je aj tým, že 17. novembra 1917 bol v skutočnej funkcii predsedu komisie zriadenej na vyšetrenie prípadu bývalého vrchného veliteľa ruskej armády generála Kornilova, vydal dôstojníkovi vyslanému zo Stavky fiktívne rozhodnutie komisie o prepustení všetkých účastníkov Kornilovovho povstania väznených v Bychove, čím umožnil samotnému Kornilovovi, Denikinovi, Markovovi a viacerým ďalším generálom a dôstojníkom uväzneným v tomto väzení utiecť na Don a vytvoriť Dobrovoľnícku armádu – základ Bieleho hnutia na juhu Ruska. V decembri 1917 odišiel do Fínska a do Ruska sa už nevrátil.

“Gróf Witte,” píše von Raupach vo svojich pamätiach, “od začiatku tvrdil, že Rusko bude prvé, ktoré padne pod kolesá dejín. Až do posledných dní svojho života neprestával vyzývať na okamžité, za každú cenu, zastavenie vojny.” “Barón Rosen,” pokračuje, “vo svojej málo rozšírenej brožúre, odvolávajúc sa na skúsenosti z japonskej vojny, dokazoval úplnú nemožnosť vojny s Nemeckom a tvrdil, že len okamžité uzavretie mieru s ním môže zachrániť Rusko pred nevyhnutnou záhubou. Von Raupach vedel o vyšetrovaní prípadu Rasputina, ktorého nazýva treťou osobou s najväčším vplyvom v štáte na cára, bol prítomný pri výsluchoch. Pre Rasputinov prípad, píše, bolo vytvorené špeciálne oddelenie, ktoré dostalo neoficiálny názov “oddelenie temných síl”.

“Prekračujúc zdravý rozum väčšiny, stojacej pri moci ľudí – poznamenáva von Raupach – Rasputin oveľa správnejšie hodnotili vtedajšie udalosti. Dobre poznal psychológiu roľníka, dokonale chápal absurditu vyvolávania jeho nadšenia “vysokými ideami” a tajomnými cieľmi vojny. Vedel, že roľník pôjde do vojny len z donútenia, a preto proti vojne zo všetkých síl protestoval”. Prorocky znejúce Rasputinove slová, ktoré citoval francúzsky veľvyslanec M. Paleologue vo svojom denníku.

“Rusko, – povedal vtedy Rasputin – vstúpilo do vojny proti vôli Boha. Beda tým, ktorí si to ešte neuvedomili, ale zaslepenosť jeho pánov sa považuje za vševediacu a nechce počuť hlas obyčajných ľudí, kým sa nad ich hlavami ako hrom nerozbije Boží súd. Generálov a diplomatov smrť ľudí nezaujíma a nebráni im jesť, piť, spať ani bohatnúť. Beda im! Ale krv múžikov pomstí nielen pánov, ale aj samotného cára, lebo on je otcom ľudu! Hovorím, že Boží hnev bude strašný!”

Viaceré osoby, píše von Raupach, dosvedčili, že v posledných mesiacoch života Rasputina veľmi trápila predtucha jeho násilnej smrti. Keď o tom hovoril mnohým ľuďom, vždy poznamenal: “Zomriem a spolu so mnou zahynie aj Rusko”. Neboli to však len tri postavy, ktoré spomína von Raupach, kto varoval pred záhubou vojny pre Rusko.

V roku 1922 boľševici uverejnili v časopise “Krasnaja novja” nájdený archívny dokument, ktorý neskôr vošiel do dejín pod názvom “Nota Durnovo”, o ktorom von Raupach v exile nevedel. (Časopis “Krasnaja Novja”. 1922, č. 6). Ukázalo sa, že pol roka pred osudným dátumom 1914 poslal významný hodnostár Peter Durnovo (svojho času bol ministrom vnútra) cisárovi analytickú nótu, v ktorej varoval pred ozbrojeným stretom s Nemeckom.

Obsah tohto dokumentu dobre odzrkadľujú nadpisy jednotlivých častí “Nóty”, ktoré boli k nemu uvedené už pri jeho vydaní v Sovietskom Rusku:

1. Budúca anglicko-nemecká vojna sa zmení na ozbrojený stret dvoch skupín mocností;

2. Je ťažké pochopiť akékoľvek reálne výhody, ktoré Rusko získa v dôsledku zblíženia s Anglickom;

3. Hlavné frakcie v nadchádzajúcej vojne;

4. Hlavné bremeno vojny padne na Rusko;

5. Životné záujmy Nemecka a Ruska sa nikde nestretávajú;

6. V oblasti hospodárskych záujmov ruské výhody a potreby nie sú v rozpore s nemeckými;

7. Aj víťazstvo nad Nemeckom sľubuje Rusku krajne nepriaznivé vyhliadky;

8. Boj medzi Ruskom a Nemeckom je pre obe strany hlboko nežiaduci, pretože sa redukuje na oslabenie monarchistického východiska;

9. Rusko bude uvrhnuté do beznádejnej anarchie, ktorej dôsledky je ťažko predvídať;

10. Nemecko v prípade porážky bude musieť prežiť nemenej sociálnych otrasov ako Rusko;

11. Mierové spolunažívanie kultúrnych národov najviac ohrozuje snaha Anglicka udržať si svoje unikajúce panstvo nad moriami.

Predvídajúc tragický výsledok vojny, Durnovo vyhlásil: “Sme pripravení na taký úporný boj, ktorý sa nepochybne ukáže ako budúca vojna európskych národov? Na túto otázku musím bez urážky odpovedať záporne”. Durnovo zároveň upozornil, že spojenectvo medzi Anglickom a Ruskom neponúka Rusku absolútne žiadne výhody, ale sľubuje zjavné zahraničnopolitické problémy. Predvídajúc ďalej nevyhnutné revolučné povstania v prípade vojny s Nemeckom, Durnovo varoval:

“Začne sa to tým, že všetky neúspechy sa budú pripisovať vláde. V zákonodarných inštitúciách sa proti nej začne zúrivá kampaň, v dôsledku čoho sa v krajine začnú revolučné demonštrácie. Tie hneď predostrú socialistické heslá, ktoré jediné môžu pozdvihnúť a zoskupiť široké vrstvy obyvateľstva, najprv čierne prerozdelenie a potom všeobecné rozdelenie všetkých cenností a majetku. Porazená armáda, ktorá počas vojny prišla o najspoľahlivejší personál a ktorú z väčšej časti spontánne premohla všeobecná túžba roľníkov po pôde, bude príliš demoralizovaná na to, aby mohla slúžiť ako opora práva a poriadku. Zákonodarné inštitúcie a opozično-inteligentné strany, zbavené skutočnej autority v očiach ľudu, nebudú schopné zadržať rozširujúce sa ľudové vlny, ktoré sa nimi zdvihnú, a Rusko sa ponorí do beznádejnej anarchie, ktorej výsledok sa ani nedá predvídať.”

V roku 1914 sa však Durnovej “poznámke” nedostalo zaslúženej pozornosti. Odovzdaná cárovi a niektorým vplyvným hodnostárom zostala až do 20. rokov 20. storočia neznáma širším kruhom ruskej spoločnosti. “Nóta” bola prvýkrát uverejnená v nemčine pod názvom “Durnovo predvojnové memorandum cárovi” v nemeckom týždenníku Reichswart. V sovietskom Rusku bol jej text vytlačený, ako už bolo spomenuté, v časopise Krasnaja Novja”. (1922, č. 6). A čo sa stalo v dôsledku toho, že neboli vypočuté varovania tých, ktorí ostro vystupovali proti vojne ešte pred osudným rokom 1914? Takýto obraz vykresľuje Roman von Raupach vo svojej knihe:

“Novembrové dni roku 1920. V uliciach Konštantínopolu je všade počuť ruskú reč a v dave sa potulujú ruskí generáli, dôstojníci, námorníci a vojaci. V Bosfore je celá armáda ruských vojenských lodí s namaľovanou svätoondrejskou vlajkou a po večeroch sa spievajú pravoslávne modlitby. Čo je to? Uskutočnenie sna Sazonova (ministra vojny)? Nie, to nie sú víťazi, ktorí vztyčujú kríže na Svätej Sofii, ani to nie sú páni Konštantínopolu či majitelia úžin. Sú to zachránené zvyšky kedysi veľkej armády, trosky porazenej ruskej štátnosti a zástupy úbohých emigrantov bez domova…”.

V marci 1917 si britský veľvyslanec v Paríži Bertie pri sumarizovaní výsledkov vojny do svojho denníka zapísal: “Rusko už neexistuje. Rozpadlo sa a modla v osobe cára a náboženstva, ktorá spájala jednotlivé národy pravoslávnej viery, zmizla. Ak sa nám len podarí dosiahnuť nezávislosť nárazníkových štátov hraničiacich s Nemeckom na východe, teda Fínska, Poľska, Ukrajiny a tak ďalej, nech sa nám ich podarí vyfabrikovať koľkoľvek, tak pre mňa ostatní môžu ísť do pekla a variť sa vo vlastnej šťave.” (“Národná politika Ruska a modernita” – M., 1997 – s. 255.)

A to sa im potom podarilo “dosiahnuť” a “vyfabrikovať”! A súčasná ŠVO na Ukrajine, ktorú musí Rusko uskutočniť, to potvrdzuje. Výsledok prvej svetovej vojny bol pre Rusko hrozný. Ruské impérium zmizlo z mapy sveta, začala sa krvavá občianska vojna, v ohni ktorej zahynulo ruských ľudí rádovo viac ako v strašnej svetovej vojne.

armadnymagazin.sk

Príspevok 1. svetová vojna: dalo sa jej vyhnúť – spomienky vojenského právnika v cárskej armáde o neznámej nóte je zobrazený ako prvý na .