Draxler: O čo ide v amerických voľbách? Je to začiatok boja o to, ako bude vyzerať postliberálny svet

www.slovanskenoviny.sk/rss

Je to začiatok boja o to, ako bude vyzerať postliberálny svet. Vysvetľuje Juraj Draxler v statuse na sociálnej sieti.

Pozor! Dlhý text obsahuje informácie o tom, ktorí tajomní ľudia ovládajú naše životy a ako nás ovládne NWO.

Americká spoločnosť, ako každá, sa periodicky mení

,,Na konci 19. storočia to bola zmes malých miest a moci dominantných magnátov (éra Rockefellerovcov a im podobných). Plus obrovská korupcia veľkých miest, potláčanie štrajkov súkromnými bezpečnostným silami a podobne. To sa zmenilo protimonopolnou legislatívou a centralizáciou federálnej moci (ustanovenie centrálnej banky, ochrana prírody formou národých parkov, a pod.) na začiatku 20. storočia a najmä legislatívou 30. a 40. rokov – zavedenie tvrdého progresívneho zdanenia, tvrdé zákony proti koncentrácii bánk do väčších celkov, ale napríklad aj upratanie v súdnej moci.

Plus intelektuálnemu a technickému rozvoju krajiny mimoriadne pomohol import ľudí z európskych akademických kruhov pred 2. svetovou vojnou a počas nej. Povojnové dekády znamenali nielen mimoriadne vysoký rast (vďaka mnohým štrukturálnym výhodám), ale rast, ktorý bol vďaka týmto nástrojom relatívne rovnomerne rozložený. Hocijaký bežný Američan, aj v manuálnom džobe, si vedel z platu za relatívne krátke obdobie kúpiť dom. Hypotéka sa splatila za 8-10 rokov. Dnes to znie ako sen.

Veľké firmy síce stále ovládali mnoho aspektov života krajiny, politicky aj kultúrne, časti vidieka stále pôsobili parochiálne regresívne vo svojej pentekostálnej otupelosti, ale kdesi pomedzi to sa vedela vytvoriť vrstva intelektuálov a novinárov, ktorí v mnohých momentoch pôsobili nezávisle, individualisticky, v tradíciách západného osvietenstva. To sa začalo meniť v 80. rokoch, revolúciou Novej pravice, keď sa začali prudko rozväzovať ruky korporáciám, plus sa na scénu dostali rôzne nové ideologické naratívy.“ Popisuje USA bývalý minister.

Čo sú USA dnes?

,,Priemerný Američan sa trasie, aby nedostal nejakú ťažšiu chorobu, ktorú mu nepreplatí poistka (najčastejšou príčinou upadnutia do súkromného bankrotu je neschopnosť splácať náklady na chirurgické zákroky a liečbu). A tie zárobky na liečbu si zdravotný sektor rôznorodo piple. Ak dostanete cukrovku, reálne ju viete potlačiť na nulové príznaky rozumnou úpravou stravy. Ak si ale pozriete odporúčané „jedálničky“ Americkej dietetickej nadácie, tak oni cukrovkárov doslova navádzajú na veľa sladkého. Síce tam nie je sacharóza, ale v zásade ľudí vedú k tomu, že je fajn dávať si všetky možné iné sladené veci. Nebojte sa dať si dezerty, nebojte sa cestovín. Doslova šialené.

Ale výhodné, inzulín je oveľa drahší ako v Európe a výborne sa na ňom zarába, masívne. Bavíme sa pritom o krajine voľného podnikania, ktoré vraj vedie k večnej súťaži a stláčaniu cien (USA sú pritom v prvom rade krajinou oligopolov, prakticky vo všetkých sférach života, čo ale priamo vyplýva z vývoja hospodárstva v rámci kapitalistickej súťaže). Zdravotníctvo je pritom v USA jeden z najväčších hospodárskych sektorov. Ak by sa štátnou reguláciou jeho podiel na HDP stlačil na úroveň európskych štátov, aj americké HDP by sa dostalo blízko úrovni európskych štátov a začala by miznúť jeho výhoda akože získaná tým, že sú vraj dynamickejší. (Ale nehovorte o tom Ivanovi Miklošovi. Zrútil by sa mu svet, ktorý starostlivo buduje svojimi ekonomickými „komentármi“ bez ohľadu na dátovú realitu.)

Ešte zaujímavejšie je pôsobenie dvojičky zdravotníctva – a to sú potravinárske oligopoly. Každá racionálna spoločnosť by už extrémne dávno situáciu nejako regulovala. Pri pohľade na masy ultra obéznych ľudí s rôznorodými zjavnými zdravotnými poruchami by sa hádam niekto už dávno snažil pozrieť na to, čo ľudia jedia. A intervenovať. Ono dokonca napriek mohutnej aktivite potravinárskej lobby, ktorá kriví vedecký trh štúdiami, ktoré sama financuje, cez vlastné asociácie a financovanie akademických pracovísk, sa aj v ostatných rokoch robí aj dosť nezávislého výskumu. Ten ukazuje, ako drsne americká priemyselná strava ničí ľudský organizmus (rozhodením črevnej mikroflóry a podobne).

Napriek tomu šialenosť pokračuje, prečo by aj nie, keď rôzne vládne komisie pre zdravie majú bohaté zastúpenie práve hamburgerových firiem a podobne. Je to prax, ktorá sa postupne preniesla aj do Británie (kde sa od polovice 90. rokov mimoriadne zvýšil počet obéznych ľudí, vrátane detí, ale problém riešia komisie, kde sedia ľudia z potravinárskych firiem). Ak by sme nemali EÚ, už by to zrejme silno prenikalo aj do kontinentálnej Európy (v oblasti zdravia máme v únii tendenciu k oveľa prísnejším reguláciám, a ako veľký celok aj moc vzdorovať). Prečo to tí ľudia z farma priemyslu, zdravotných poisťovní, dietetických asociácií, z potravinárskych firiem robia?“ Dodal Draxler.

A teraz príde šokujúce odhalenie: Kvôli zisku

,,Nie je to tak, že niekde sedí výbor tajne volených vladcov sveta, ktorí rozmýšľajú, ako presne ľuďom uškodiť. Pričom jeden zahlasuje za chemtrails, ďalší si vypýta letenku na konferenciu vo Švajčiarsku, kde chce predniesť návrh zničiť časť ľudstva očkovaním. Netreba to, na všetko stačí motív zisku. Ale na to, aby si tento systém zachovával určitú stabilitu, potrebujete, aby davy robili ďalej to, čo treba. Pretože ak by ste začali spochybňovať samotný systém, minimálne moci korporárcií, ktovie, kde by to skončilo.

Každá spoločnosť, každý režim, potrebuje, aby sa ľudia prispôsobili pravidlám tohto režimu. Aj si to vedeli pekne zdôvodniť. (Takto to, mimochodom, historicky funguje, dokonca aj v akože pomerne represívnych spoločnostiach. Potom sú amatérskejší historici prekvapení, ako prekvapivo malý bol represívny aparát v nacistickom Nemecku – po tom, ako sa nacisti vysporiadali so svojimi protivníkmi, sa im spoločnosť veľmi rýchlo prispôsobila a stranícke súkromné armády už nebolo treba. A také gestapo bolo oveľa, oveľa menšie, ako si to ľudia predstavujú na základe filmov.

Podobne to fungovalo v iných autoritárskejších spoločnostiam, po určitom, drsnejšom, prevzatí moci sa už spoločnosť začala do značnej miery „samoregulovať“ v prospech režimu.) V tom je práve zaujímavá tá prelomovosť dneška. Ľudia sú dostatočne pripravení na to, aby aj tú stabilitu korporátneho feudalizmu v podstate sami zabezpečovali, stačí ich jemne usmerňovať. Poddaní budú ďalej robiť, všetko, čo doteraz, a ešte mať pocit, že smerujú k nejakej zmene. Hoci to ani náhodou. V tomto pomohol aj veľký prirodzený experiment zvaný pandémia. (Toto je o nej všeobecne, nie o niektorých špecifikách v SR.) Na pochopenie toho, čo sa dialo, si stačí, po prvé, pripomenúť, ako dnes fungujú vládne štruktúry.

Prakticky vždy sa snažia vyhnúť rizikám. Ešte aj kontrakty na vesmírnu dopravu sa dávajú súkromným spoločnostiam, nie preto, že by zamestnávali nejaké iné mozgy (aj tak si dominantne berú ľudí z NASA), ale preto, že súkromným firmám ľahšie prejde, ak sa im niekoľko pokusov nepodarí. Ak SpaceX vybuchnú dve-tri rakety, je z toho pár menších titulkov, ak by sa to stalo NASA, vždy z toho môže niekto robiť politický škandál, vypočúvanie v Kongrese, atď. Plus regulovať radšej silnejšie ako slabšie, písať čo najviac pravidiel, to je celkom prirodzený úradnícky inštinkt všade na svete. To je jedna stránka veci. Tá druhá je, že svet je veľký. Ak sa niekde niečo vynorí, ľudia sa snažia zistiť, či z toho nejako nevedia ťažiť, finančne, politicky.“ Upozornil.

Toto je bežná prirodzenosť sveta

,,Samozrejme, takto rozhodne nepristupovali rozsiahle časti digitálnej masy k pandémii. Lebo dlhodobou výchovou raklamou, pop intelelktuálmi či bulvárom sú ľudia zvyknutí prehliadať mnohorakosť vplyvov aj mnohoznačnosť situácie. Rozumovo tak nie sú nijako vybavení na to, aby k veciam pristupovali skepticky, pravdepodobnostne, s uznaním rôznorodosti situácie, atď. Preto mnohí ani nezavadili o prirodzenú intepretáciu: že všade bolo zavádzanie čo naprísnejších pravidiel úradníkmi, aj politikmi, zmätenými a zneistenými, či im niekto nebude niečo vyčítať, ak kvôli laxnosti zomrie veľa ľudí. A že sa do toho miešali rôznorodé záujmy, vrátane snáh farma firiem, nejako ovlyvňovať situáciu tak, aby z nej získali radšej viac, ako menej. (A tak sa niekedy prispôsobovali úradné formulácie tomu, kto ich vedel ovplyvniť, a podobne.

To ale digi zombies vykladali ako dôkaz tajného plánu niečo tajné, tajnými prostriedkami, niekým tajným dosiahnuť. Pre racionálneho vonakejšieho pozorovateľa to muselo byť veľmi užitočné pozorovanie. Priebeh udalostí ukazoval, ako dychtivo masy konzumujú všetko, čo uspokojí prirodzene narcisistické inštinkty (nie som bezvýznamný, stojím za námahu niekomu mocnému, aby ma zničil a navyše ho viem odhaliť! zdieľaním nejakých textov), a snahu nejako pochopiť svet (pričom radšej jednoduchšie ako zložito, a čo je jednoduchšie, ako schéma, kde niečo spôsobuje nejaký konkrétny človek, alebo niekoľko konkrétnych ľudí).

Veľmi jasne to bolo vidno na Slovensku. Približne prvých šesť týždňov bola digi sféra značne zamrznutá. Potom z USA dorazili prvé príbehy toho, čo sa vraj deje. Domáce prostredie („nie sme ouce“) ich okamžite začalo šíriť a už neprestalo. Všetko sa dialo tak intenzívne, ako intenzívne sa sem dostávali z USA prislušné konšpi teórie. Samozrejme, prirodzený inštinkt väčšiny ľudí, ktorí si niečo vydobyli postupom v školskom systéme a snažia sa tváriť intelektuálne, je hnevať sa na väčšie či menšie rozpory v takýchto digitálnych záplavách mystérií, povier a moderných riekaniek. Lenže, a to je ten kľúčový zlom, nie každý sa bude dlho rozčuľovať. Takto obmedzovaný ste len vtedy, ak sa úzkostlivo pridŕžate ideálu osvietenstva, v rámci ktorého by mala bežná racionalita byť čo najviac rozšírená.“ upozornil bývalý minister školstva.

Ale je racionálne veriť na potrebu univerzálnej racionality?

,,Tá môže byť aj destabilizujúca. Naopak podporenie procesov, ktoré vidíme dnes, zabezpečí dlhodobú stabilitu systému. Masy, ktoré sú nepriligované, takými nielenže ostanú, ale ešte majú aj pocit, že sú veľmi aktívne a že tvoria revolúciu. Hoci pravdou je presný opak. Stačí nechať neregulované to prostredie, kde sa tie masy venujú svojim „odhaleniam“. A občas ich trochu posunúť, dať im niečo nové na hranie. Starý Rím mal chlieb a hry, my sociálne siete. (Dá sa to povedať aj tak, že pravdu zrejme nemajú tí, ktorí sa boja, že celá spoločnosť sa stane Idiokraciou, ako v tom satirickom filme. Skôr tá už existujúca idiokracia dostane akýsi druh samosprávy.)

Otroci, ktorí si sami pomáhajú kuť svoje okovy, veriac, že šírením rôznych protofašistických naratívov, „odhalení“ a podobne sa proti niečomu búria.. čo môže byť politicky príťažlivejšie? Máločo a práve preto je ťažko predstaviteľné, že by sa nakoniec tento pohyb plne nepresadil. Je v tom určitá elegancia – je to demokratické (nikto im to v podstate nenúti) a teda v určitých smeroch aj morálne. Tento vývoj plne ukazuje naivitu a niekedy aj klamstvá liberálov – že stačí ľudí nechať robiť, čo oni chcú, a oni sa akosi prirodzene pohnú smerom ku kreativite, k sebarozvoju a podobne.

A keďže väčšinová spoločnosť už nemá nejaké prierezové politické sny, politiku v konečnom dôsledku určujú tieto krídla, ktoré sú pasívne, akurát hlučné. Zvyšok sa príkloní, napríklad vo voľbách, k tomu, kto vyhral tie hlučné bitky. V niečom sa tak na hlavu obrátila politika 20. storočia. Tá fungovala tak, že nejaké aktívne krídla (marxisti, nemarxistickí sociálni demokrati, fašisti, prívrženci neriadeného kapitalizmu, katolícki intelektuáli, moderní koznervatívci, atď.) pracovali na aktívnom šírení nejakých príbehov, ktorými v kľúčové okamihy presvedčili aj ďalšie kľúčové časti spoločnosti. A tak tie volili v súlade s týmito ideálmi.“ Konštatuje Juraj Draxler v statuse a dodáva.

Dnes spoločnosť ovládajú pasívne krídla, ktorým sa dodajú nie sny, ale naratívy. Väčšinová spoločnosť sa ich ani veľmi nezúčastňuje (napríklad u nás v skutočnosti väčšinu spoločnosti nie veľmi zaujímajú hádky „kaviarne“ s „konšpirátormi“), ale keďže nič iné už nie je, nakoniec sa tá väčšina prikloní k niekomu, kto má sympatie tých hlučných krídel. A v USA je to podobné. Akurát, že ten rozvoj nového sveta, sveta príjemnej politickej pasivity, kde aktívne sú len digitálne zombies, je ešte len na začiatku.

Nie nadarmo má Trump podporu zďaleka nie len Elona Muska, ale aj iných „tech entrepreneurs“. Trump im sľubuje mimoriadne voľnú ruku, budú ovládať rozsiahle masy tak, že sa naozaj stanú novodobými faraónmi. Proti tomu sú tu staršie, tradičnejšie štruktúry moci, od superúradníkov po tradičnejších politikov, tradičnejšie korporátne štruktúry, ktorí sa boja o svoje pozície v novom svete a snažia sa trochu ten vývoj prispôsobiť sebe. To je všetko. Ale ani jedni ani druhí nezmenia ten základ. Avatar Harris ponechá dane, reguláciu aj inštitúcie tak, ako sú dnes, avatar Trump oproti nej vyjde dokonca ešte viac v ústrety superkapitalistickej triede. (Jeden postaví ešte o trochu viac zábran na hraniciach, druhá bude ešte o trochu rýchlejšie deportovať. Jeden bude útočiť na Irán, druhá na Ukrajinu.)

Vytváranie nového matrixu

,,Mimochodom, aj jedni aj druhí si zjavne uvedomujú, že treba urýchliť koniec typickej priemyselnej spoločnosti (hovoria to rovnako tech superkapitalisti ako tradiční kapitalisti). A vytváranie nového matrixu, ktorý okolo seba z dodaného materiálu usilovne zliepajú včely robotnice/konzumentky, veci do budúcna uľahčí. Ľudia, ktorí sedia za počítačmi a dychtivo zdieľajú najnovšie konšpi príbehy, v tomto nie sú nijako dôležití, jedine ako poslušné robotnice/konzumenti, plus teda ako dodávatelia hlasov jednej alebo druhej strane. Lebo takúto legitimizáciu si tie boje proste doteraz vyžadujú. Veď nežijeme v diktatúrach. Inak sa ich postavenie nijako nezmení, sú len takým Kanonefutter histórie. Rovnakým, ako intelektuáli, ktorí proti nim bojujú. Samozrejme, toto je značne zjednodušený pohľad. Svet medzi extrémami ostane stále pomerne zložitý: sociálne siete nevyužíva len digitálny lumpenproletariát na politické uvoľnenie ale aj veľa kreatívnych ľudí na tvorbu a vzdelávanie, nie celý pracovný svet sa obmedzuje na fungovanie v moderných korporátnych kasárňach, atď. Je stále veľa priestoru pre intelektuálnu slobodu, pre kreatívitu. Len si treba uvedomovať jej limity a podobu tých limitov v tomto novom nastupujúcom svete. A hlavne – ten svet bude rozhodne veľmi príjemný pre každého, kto v ňom bude dobre umiestnený,

Nový svetový poriadok bude vlastne rovnaký ako ten terajší, iný len v rozmeroch. Bohatí budú ešte radikálnejšie bohatší. A nielen vlastníctvom ostrovov a vplyvom na politickú moc. Aj tým, že budú žiť „normálne“ – jesť normálne jedlo, milovať sa so ženami, chodiť po prírode (na svojich rančoch). Kanonenfutter bude žiť ešte viac ultra spracovanými potravinami, sexu sa venovať ešte viac ako doteraz digitálne a vôbec veľkú časť svojich potrieb riešiť virtuálne. Aj potrebu mať pocit slobody. V tomto sú mená nejakých kandidátov v amerických voľbách dôležité asi tak, ako mená nejakých obskurných pretendentov na rímskeho cisára kdesi v 2. storočí.“ Uzavrel Juraj Draxler.

/ ereport.sk /

Príspevok Draxler: O čo ide v amerických voľbách? Je to začiatok boja o to, ako bude vyzerať postliberálny svet je zobrazený ako prvý na .