1968: Nostalgia a nádej sú dve zradné spoločenské placebá
www.slovanskenoviny.sk/rss Nostalgia a nádej sú dve placebá, ktorým značná časť verejnosti dokáže podľahnúť. Súvisí to aj... Príspevok 1968: Nostalgia a nádej sú dve zradné spoločenské placebá je zobrazený ako prvý na .
www.slovanskenoviny.sk/rss
Nostalgia a nádej sú dve placebá, ktorým značná časť verejnosti dokáže podľahnúť. Súvisí to aj s udalosťami augusta 1968 a všeobecne s érou socializmu.
Pôjdem asi proti prúdu, ale to je moja cesta vybrať si radšej nepríjemnú pravdu ako žiť v ilúzii, pretože vidím, že časť spoločnosti si stále naivne namýšľa, že nebyť zásahu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, tak by sme v bývalom Československu, alias Česko-slovenskej socialistickej republike (ČSSR), dosiahli raj na zemi.
K nostalgii za bývalými „bezstarostnými“ časmi sa pridávajú aj bývalí marx-leninskí súdruhovia a vyhranene ľavičiarska časť súčasných neomarxistických pohrobkov, ktorí sa snažia prepašovať ďalšie nesystémové placebo o zmarenom obrodnom procese.
No a druhá, prozápadno-liberálna časť názorovej scény si kopne do zlých „Rusov“, hoci to boli v skutočnosti Sovieti a vojaci piatich „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy, ktorí okupáciu uskutočnili. Paradoxne kľúčovú úlohu zohrali súdruhovia z Moskvy, ale ukrajinskej národnosti a tiež vojaci tejto bývalej sovietskej republiky…
A teraz k samotnému kľúčovému princípu udalosti
Nijaká nádej na akýsi „obrodný proces“ nemohla byť z jednoduchého a systémového princípu: tento režim nebol a nemohol byť reformovateľný
Podobne ako nacizmus, pretože oba boli založené na chorých ideologických dogmách, ktoré si o.i. naratívov na svoju existenciu vytýčili vnútorného a vonkajšieho nepriateľa.
Jednoducho tzv. obrodný proces alebo „uvoľnenie“ prioritne súviseli s obrodou pomerov v bývalej štátostrane – komunistickej strane. Tá však žila a mohla prežiť vnútorné, aj vonkajšie pomery, len
- v sústave proletárskeho internacionalizmu, kde platili vonkajšie obmedzenia a dodržiavanie „hodnôt socializmu“ – podobne ako je to dnes v únii
- na základe dodržiavania dogiem marx-leninskej ideológie, čiže nezmieriteľného triedneho boja so svetom imperializmu, ktorý ohrozoval diktatúru proletariátu – nielen v ČSSR, ale v celom socialistickom tábore.
Bez dodržiavania týchto ideologicko-straníckych a geopolitických dogiem by sa neudržala ani hegemónia jednej strany, ani socializmus bez – alebo s “ľudskou tvárou” – a už vôbec nie izolovane, niekde medzi dvomi polaritami, nech by sa akokoľvek akože „obrodzovalo“ vedenie štátostrany.
Pravda o „pražskej jari“ a okupácii je jednoduchá a jasná: komunizmus, jeho marx-leninská ideológia a socialistický režim sa jednoducho nedali reformovať, museli skončiť v tejto podobe na historickom cintoríne.
Preto snívať dnes o prerušenej „nádeji“ tankami je nezodpovedné nielen k samotnej histórii, ale aj k súčasnosti, pretože niečo podobné zažívame opäť, na čo poukázalo viacero politikov, odmietajúcich poslušné nasledovanie jediného správneho názoru a postoja…
Podobný zánik systému, ktorý sa už prežil, preto čaká aj bývalého pendanta k svetu socializmu – liberálny kapitalizmus, alias diktatúru miliardárov, korporácií a „kolektívneho Západu“ nad zvyškom (väčšinou) sveta.
Až po tomto páde môže ľudstvo dospieť k poučeniu, náprave a budovaniu šťastnejšej a spravodlivejšej spoločnosti bez -izmov a -ológií.
No bez viery v božie, ktoré nás presahuje, to určite nepôjde. Pokora nie je prekážka, ale brána k všeľudskému rozmachu. Ak bol človek stvorený na obraz Boží, potom je logické, že nič s ľudskou tvárou bez Božieho predobrazu nemalo šancu na úspech. A ani mať nebude.
Rafael Rafaj / skspravy.sk /
Príspevok 1968: Nostalgia a nádej sú dve zradné spoločenské placebá je zobrazený ako prvý na .
