Správa týždňa: Slovensko má jedny z najslobodnejších médií na svete

www.slovanskenoviny.sk/rss

Aspoň podľa rebríčka organizácie Reportéri bez hraníc, myslí si exminister školstva Juraj Draxler.

Ten organizácia zverejnila tento týždeň a naše médiá nasadili bombastické titulky v štýle “Slovensko sa prepadlo o 12 priečok” na 29. miesto na svete.

To je síce pravda, ale aj tak máme podľa danej organizácie médiá slobodnejšie ako mnohé západné krajiny, dáva fakty na pravú mieru.

Menej slobodné médiá ako my majú napríklad v Španielsku (30. miesto), v Rakúsku (32. miesto, no fuj, susedia!), v Austrálii (39. miesto), v Slovinsku (42. miesto), v Taliansku (46. miesto), v USA (55. miesto), na Ukrajine (61. miesto), či v Japonsku (70. miesto).

Izrael, zem, ku ktorej lojalitu majú potrebu zdôrazňovať Zuzana Čaputová či Ivan Korčok a väčšina našej politickej “občianskej spoločnosti”, je na 101. mieste, pripomína súvislosti.

Aspoň takto je to vraj vo svete podľa danej organizácie. Samozrejme, podobné rebríčky sú extrémne skratkovitým štýlom prezentácie sveta. Vždy sa dá diskutovať o tom, či pri danej metodológii rebríček naozaj aspoň ako-tak odráža, čo sa v daných krajinách deje.

Oveľa užitočnejšie je rozprávať sa priamo, s detailmi, o novinárskej práci u nás či inde. Aj našim novinárom by prospelo prečítať si nejaký článok o práci novinárov v iných krajinách.

Okrem iného aj preto, že sami majú tendenciu pozerať sa na seba, typicky, svojou vlastnou predstavou toho, ako to “funguje vo vyspelom svete” a nie realitou toho, ako to inde naozaj funguje.

Môj obľúbený príklad, síce starší, ale veľmi výstižný: krik, keď pred rokmi došlo k pokusu o niečo obmedziť pohyb novinárov po parlamente. Naše médiá hneď nasadili titulky v štýle, že sa vraj ideme inšpirovať Bieloruskom a podobne.

Pritom napríklad v prípade britského parlamentu nesmie žiadne médium, ani poslanec, natáčať, čo sa vnútri deje. Jediný, kto má povolenie natáčať, je samotná mediálna služba parlamentu. Až od nej obraz preberá BBC a ostatné médiá.

Ak sa nejaké snímanie vnútri budovy povolí tak je to len za výnimočnch okolností. To, že by vnútri budovy boli novinári a s kamerami si odchytávali poslancov neexistuje.

Interview vnútri budovy síce povoľuje americký Kongres, ale rozhovory možno robiť len na špeciálne vyhradenom mieste a celá operácia je riadená množstvom príkazov (kamera nesmie byť nasmerovaná inam, než kam povolia zriadenci Kongresu, zapnutá smie byť len na statíve, novinári majú predpísaný dress code, atď.).

Podobné to máte v iných západných parlamentoch. To, čo novinárom povoľuje náš parlament je v porovnaní so západnými inštitúciami ultraliberálne.

Do toho prísne pravidlá akreditácií, pravidlá kladenia otázok na tlačových konferenciách vládnych predstaviteľov a podobne.

Ani nehovorím o detinských predstavách, ktoré niektorí naši novinári majú o tom, ako fungujú západné redakcie. Naozaj to nie je tak, že novinár si píše ako chce. To sa týka len tých najväčších hviezd, aj to len čiastočne. Inak ste zošnurovaní rôznymi redakčnými pravidlami a usmerneniami (jednak sám som jeden rok pre najvplyvnejšiu svetovú agentúru pracoval ako ekonomický novinár, jednak som sa predtým aj neskôr dosť stretával s novinármi v Nemecku, v Belgicku či v Británii).

Mimochodom, novinári, veď sa občas trochu porozprávajte s kolegami aspoň zo susedného Rakúska, ako sa tam napríklad riadi komunikácia vlády s médiami. Nemáte to ďaleko.

Samozrejme, situácia sa asi o rok zmení, aj “rebríčková”, po zmenách týkajúcich sa verejnoprávnej televízie. Ale pochybujem, že by aj po nich boli novinári u nás nejako výrazne “neslobodní” oproti mnohým západným krajinám.

To, čo by nám prospelo, by bola trochu príčetnejšia diskusia o práci médií (samozrejme, aj z druhej strany, nielen od novinárov). Taká normálna, konštruktívna, bez emočných klapiek. Ale k tomu sa sotva dostaneme, zakončil svoj status na sociálnej sieti Juraj Draxler.

Príspevok Správa týždňa: Slovensko má jedny z najslobodnejších médií na svete je zobrazený ako prvý na .