Keď progresívny eurosocialista kritizuje len socialistu

www.slovanskenoviny.sk/rss

Naozaj úsmevnú až trápnu argumentáciu predviedol opozičný poslanec a predseda SaS Branislav Gröhling (SaS) v nedeľnej diskusnej relácii Joj 24.

Účasť premiéra Roberta Fica na Konferencii konzervatívnej politickej akcie (CPAC) vo Washingtone označil kovaný progresívny liberál Gröhling za „úsmevnú“.

Vraj bolo úsmevné a pre kovaného dúhového liberála vraj aj smutné (?), keď „korunovaný socialista strednej Európy“ Robert Fico ide na konzervatívny samit, kde tou hlavnou líniou je aj boj proti socializmu, poznamenal Gröhling.

Povedal „A“ a cudne zamlčal oveľa dôležitejšie „B“. Nielen americkí konzervatívci a republikáni, ale aj európski vlastenci bojujú proti „socializmu“. To je fakt.

Lenže to podstatné je, že ide o bruselský, čiže progresívny socializmus, pretože progresivizmus je novou ideologickou drogou sociálnej manipulácie pre lepševikov, alias lepšoľudí alebo ak chcete „slniečkárov“, opantaných sloganom „my máme svoje práva“. Aj tzv. progresívna éra v Spojených štátoch v 19. storočí sa vyznačovala práve sociálnymi témami a pokusmi o sociálne reformami.

Liberál a eurohujer Gröhling zabudol dodať podstatný prívlastok: „progresívneho euro socializmu“. No a ten sa ukazuje ako rovnako spoločensky a dokonca už aj civilizačne nebezpečný klon tohto režimu, ktorý moja generácia v mladosti zažila.

Faktom je, že socializmus v súčasnej podobe buduje EÚ v nerozbornej jednote liberálov všetkých stupňov, čiže počnúc neomarxistami, cez vetvu „zelených“ až po najagresívnejší hrot – progresívcov, s ktorými na neomarxistickom socializme kolaborujú aj tzv.štandardné, čiže bezpohlavné kresťanské demokracie, zrádzajúc svoje pôvodné  konzervatívne hodnoty.

Socializmus, čiže totalitný systém bolo možné nastoliť len vďaka marx-leninskej revolúcii, čiže zastrašovaciemu a násilnému prevratu.

Súčasní neomarxisti sa poučili z chýb  svojich východných súdruhov a tak vyhlásili „kultúrnu revolúciu“ na Západe, čiže dlhý, nebadaný pochod naprieč inštitúciami, ktoré postupne za dlhé desaťročia personálne obsadili, ovládli agendou a odtiaľ cez svojich agentov budujú postupne krôčik po krôčiku  progresívny (európsky) socializmus. Niečo na spôsob pomalého varenia žiab, s postupným pridávaním teploty až do bodu varu, aby si to žaby (ľudia)  nevšimli.

Progresívni revolucionári však majú smolu – je tu ešte dosť skúsených a rozhľadených ľudí, ktorí majú vlastnú empirickú skúsenosť s praktikami bývalého totalitného režimu, vedia rozmýšľať, pozorovať, hodnotiť, kriticky myslieť a majú odvahu bojovať opäť za slobodu a demokraciu ako vôľu väčšiny ľudu a to bez ideologických a propagandistických prívlastkov.

A tak vedia, že socializmus minulosti bol a bruselský socializmus súčasnosti je predovšetkým  o ideológii. 

Kým vlastenci s konzervatívnymi hodnotami na presadzovanie toho, čo je normálne, životom a vývojom civilizácie stáročiami overené a vesmírnymi zákonmi aj potvrdené nijakú ideológiu nepotrebujú, liberáli-neomarxisti-zelení-gender/LGBTI a progresívci (atď., všeobecne: extrémistickí ultraľavičiari) sa bez scestných ideologických dogiem, naratívov a poučiek nezaobídu ani len deň či hodinu.

Socializmus je najmä o fetiši „rovnosti“ – no a tú cez ideologickými fanatikmi a politikmi ukradnutú ľudskoprávnu agendu presadzuje práve bruselská verchuška na čele s rodovou ideológiou.

Socializmus bol o plánovaní, dnes sa to volá regulácia – čo je ešte horší klon, pretože ekonomika je nielen politická,  ale až aj ideologická – viď tzv. green deal.

Socializmus bol o uzatvorení sa do seba, dnes sa toto stránenie realizuje cez sankcie voči Ruskej federácii, ale aj niektorým vzdorujúcim členským štátom .

Socializmus je o totálnej kontrole ľudí a spoločnosti. Dnes sa o celoplošnú kontrolu a cenzúru usiluje a cez nariadenia s vyhrážkami sankcií či dokonca cez trestnoprávny systém realizuje práve bruselská ideologická elita, posadnutá opäť vyhľadávaním vnútorného nepriateľa, čo v bývalom socializme bol boj s triednym nepriateľom.

Socializmu bol a súčasný bruselský socializmus je o vedúcej úlohe vyvolenej elity, ktorá nariaďuje, ale nediskutuje, lebo ona predsa najlepšie vie, čo treba robiť pre blaho ľudu.

Socializmus bol o spoločnom vlastníctve, čiže v praxi o vyvlastnení. Tiež sa držal axiómy nastolenia tohto spoločenského systému na celom svete, nielen na jeho jednej šestine.

Súčasný socializmus reprezentuje extrémistický liberalizmus s vidinou svetovlády, reprezentovaný dogmou Svetového ekonomického fóra „nič nebudete vlastniť, a predsa budete šťastní“. Jeho európsky variant presadzuje na všetkých úrovniach „spoločné riešenia“, niečo na spôsob direktív a doktrín bývalého sovietskeho politbyra.

Podobne ako bývalí marx-leninskí súdruhovia cez propagandu presviedčali verejnosť, že to všetko robia len a len pre dobro ľudu, aj dnešní nemarxisticko-progresívni liberálni súdruhovia používajú rovnaké metódy na indoktrináciu a poslušnosť masy.

Ak bol minulý socializmus o diktatúre proletariátu, tak dnešný progresívny woke socializmus je o diktatúre menšín všetkých druhov.

Tých podobností je toľko, že múdri a skúsení ľudia majú z nastoľovania novej dúhovo-zeleno-progresívnej totality strach, lebo slobodu sme ťažko získali, trvala len krátko a nechceme zažiť nový „pokrokový“ systém, kde zas musí väčšina držať hubu a krok, zatiaľ čo hlučná, ideológiou posadnutá, fanatická menšina bude vykrikovať v médiách alebo na námestiach a snažiť sa o nový „víťazný február“.

Naozaj úsmevne preto vyznieva pokus o kritiku socialistu medzi konzervatívcami od tých, čo sú súčasťou budovania nového progresívneho eurosocializmu. Ďakujeme, súdruhovia liberáli, ale tak ako sme odmietli marxistickú totalitu,  odmietame aj tú neomarxistickú, liberálno-progresívnu.

skspravy

Príspevok Keď progresívny eurosocialista kritizuje len socialistu je zobrazený ako prvý na .