Emília Hrabovec: Niekoľko zamyslení nad krvavou stopou v slovenských dejinách

www.slovanskenoviny.sk/rss

Neviem, kto a čo stojí za atentátom na premiéra Róberta Fica a ani nad tým nechcem naprázdno špekulovať, ale prenechám to kompetentným orgánom.

Nedá mi však, aby som sa ako historička neobzrela dozadu a nezamyslela nad červenou niťou, ktorá sa už vyše storočia krvavo vinie našimi dejinami. Pozoruhodne náhodne sa vynárajúc vždy vtedy, keď sa malý národ opovážil hlásiť o svoje práva a miesto na svete, keď iní chceli rozhodovať o jeho osude a krajine a tlačiť ho tam, kam nechcel ísť.

Aby sa Slováci pod vedením silnej osobnosti nezačali brániť a nedajbože nezvrátili naplánovaný priebeh dejín, bola z cesty odstránená silná osobnosť.

Spravidla politicky nadaná, charizmatická, známa a rešpektovaná aj v neslovenskom svete. Taká, ktorá nielen chcela, ale aj reálne vedela zastávať slovenské záujmy. A spravidla v časoch, keď sa kládli politické výhybky.

Zastavenie prvé: Bratislava – Vajnory 4. mája 1919

Nad mestom bolo zostrelené lietadlo, na palube ktorého sa do vlasti vracal generál Milan Rastislav Štefánik, minister vojny česko-slovenskej republiky. Spoluzakladateľa štátu nikto z politikov neprišiel vítať, na lietadlo sa opakovane strieľalo.

Udalosť nikdy nebola objasnená, jasná zostáva iba otázka Cui bono? Teda komu Štefánikova smrť prospela? Slováci v prelomovej chvíli svojich dejín, keď sa rozhodovalo o ďalších osudoch národa i strednej Európy, stratili osobnosť svetového formátu, rešpektovanú víťaznou Dohodou, s dobrými medzinárodnými spojeniami, a vnútorná i zahraničná politika nového štátu sa pobrala iným smerom, než akým ju chcel viesť Štefánik.

Zastavenie druhé: Andrej Hlinka

Na rozdiel od prvého nie je vymedzené presným časom, lebo prebiehalo na viacero pokračovaní. Boli nimi opakované pokusy o atentát na predsedu Slovenskej ľudovej strany, katolíckeho kňaza, charizmatického politika a otca národa Andreja Hlinku, vodcu slovenského autonomizmu.

Hoci Hlinka na verejných vystúpeniach neraz končil s dokameňovanou a krvou zaliatou tvárou, atentáty sa nikdy nepodarili. Aj vďaka tomu, že za neho obetovali život iní, ochotní postaviť vlastné telo pred ruku atentátnika. Tak ako roľník Štefan Mikuš, smrteľne zranený na roľníckom zhromaždení v Trnave na svätodušný pondelok roku 1921, ktorého posledné slová na tomto svete boli: A Hlinka žije? Našli by sa dnes Slováci, ochotní riskovať život za svoje presvedčenie?

Zastavenie tretie: Mníchov 5. júla 1955

Na poštovom úrade vybuchla balíková bomba a na mieste zabila Matúša Černáka, vedúceho nemeckej pobočky Slovenskej národnej rady v zahraničí, najprofilovanejšieho slovenského exilového politika v Európe, ktorému sa podaril malý politický zázrak: pre slovenský politický exil a jeho hlavný cieľ – samostatný demokratický slovenský štát dokázal získať porozumenie vrcholných nemeckých politikov i viacerých vplyvných medzinárodných organizácií a politických zoskupení a vybudovať si kontakty po celom západnom svete, vrátane USA.

Na politické podujatia, ktoré organizoval, chodili najvyšší ústavní činitelia nemeckého štátu, vydával slovenské i nemecké noviny.

V prelomovom roku 1955, keď sa v mnohom menili politické konštelácie v Európe i vo svete, úspešný Černák veľmi prekážal politickým a ideologickým nepriateľom myšlienky slovenskej štátnosti.

Hoci nemecká polícia atentátnika oficiálne nikdy neidentifikovala, nielen slovenskému exilu, ale aj západným spravodajským službám bolo jasné, odkiaľ prišiel. CIA to v jednom zo svojich tajných dokumentov priamo pomenovala: „České [československé] spravodajské služby zavraždili Černáka.”

Zastavenie štvrté: Cleveland 9. september 1956

V najväčšom slovenskom meste na americkom kontinente, v ktorom vtedy žilo poldruhastotisíc Slovákov, ktorí mali vlastné školy, rozhlasové i televízne vysielania, slovenské farnosti, slovenské benediktínske opátstvo s vyššou školou a Slovenský ústav, zomrel historik a predseda Slovenskej národnej rady v zahraničí, medzinárodne rešpektovanej slovenskej exilnej politickej organizácie, ktorá bola na najlepšej ceste pretvoriť sa na strešnú organizáciu slovenského exilu, profesor František Hrušovský.

Pomerne mladý a dovtedy úplne zdravý človek, ktorému znenazdajky zlyhalo srdce. Na domnienku, že smrť nebola prirodzená, ale infarktu myokardu niekto chemicky dopomohol, by bolo priodvážne čo i len pomyslieť, keby sa k nej agenti ŠtB neboli neskôr sami nepriamo priznali, keď vo vyhrážkach inému profilovanému slovenskému politikovi profesorovi Jozefovi A. Mikušovi naznačili, že keď sa bude ďalej angažovať v slovenskej politike, dopadne ako Hrušovský. Ani Mikuša atentát neminul, ale bomba vybuchla, keď nikto nebol doma, takže iba zdemolovala byt.

Zastavenie piat: Toronto 23. marec 1988

Vo svojom dome v Unionville pri Toronte zomrela azda najznámejšia a najvýznamnejšia osobnosť slovenského zahraničia, Štefan B. Roman.

Slovensko-kanadský priemyselník, uránový magnát, laický audítor Druhého vatikánskeho koncilu, osobný priateľ dvoch pápežov, staviteľ katedrály, najvplyvnejši neformálny slovenský diplomat všetkých čias a zakladajúci predseda Svetového kongresu Slovákov, strešnej organizácie Slovákov v zahraničí.

Rešpektovanej to inštitúcie, ktorá mala za cieľ byť slovenským parlamentom a hlasom a zástancom Slovenska a jeho záujmov v zahraničí.

Nevieme, či jeho smrť mala aj iné než prirodzené príčiny. Bola náhla, nečakaná, predchádzali jej tlaky, vydierania, čudné telefonáty a vyvolala mnoho otázok.

Prišla v predvečer sviečkovej manifestácie, ktorú on inicioval, ale ktorej zahraničná časť sa už nemohla odohrať podľa plánu.

Keď sa schyľovalo k prevratným politickým zmenám roku 1989, Slováci opäť raz zostali bez silnej, svetovo uznávanej osobnosti, bezpodmienečne oddanej myšlienke slovenskej slobody a nezávislosti a schopnej postaviť sa na čelo a pozmeniť beh vecí.

Zastavenie šieste. Praha 7. novembra 1992

Na následky nikdy neobjasnenej dopravnej nehody v pražskej nemocnici zomrel Alexander Dubček. Komunistický politik, tvár „Jari 1968”, sprevádzanej krátkym politickým uvoľnením v temer polstoročnom komunistickom pôste. Hoci zostal komunistom a jeho slovenské presvedčenie bolo chabé, v roku 1992 bol asi jediný slovenský politik známy po celom svete.

Jeho meno mohlo byť politickým kapitálom voči zahraničiu a pomôcť rodiacej sa Slovenskej republike. Zostáva otázka Cui bono.

Muži, o ktorých bola reč, nemohli byť rôznorodejší. Líšili sa životnými osudmi, historickými kontextami, v ktorých pôsobili, svetonázorom i politickými profilmi, od presvedčených komunistov po konzervatívcov na pravej strane politického spektra.

Mali však niekoľko pozoruhodným spoločných čŕt: Boli to charizmatické politické osobnosti, známe a rešpektované medzi svojimi i medzi cudzími, schopné pomôcť svojmu národu v prelomových časoch. Zostáva otázka Cui bono.

Emília Hrabovec/skspravy.sk

Príspevok Emília Hrabovec: Niekoľko zamyslení nad krvavou stopou v slovenských dejinách je zobrazený ako prvý na .