Eduard Chmelár naložil hercom-revolucionárom & partičke progresívno-liberálnych aktivistov, ktorí politizujú kultúru a kádrujú inak zmýšľajúcich: „Ide im o peniaze, nie o slobodu!“

www.slovanskenoviny.sk/rss

Liberálna opozícia je (ako obyčajne) zúfalo naivná, keď sa snaží apelovať na Hlas-SD alebo premiéra Fica, aby zatlačili na odvolanie Martiny Šimkovičovej. Časy, keď bol Hlas-SD najslabším ohnivkom vládnej reťaze, sa už dávno skončili.

Odvtedy sa priepasť medzi vládou a opozíciou tak zväčšila, že Hlas-SD už vie, kde je jeho miesto, konštatuje vo svojom článku politický analytik, publicista, historik a poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár.

To, ako sa na Slovensku diskutuje (nielen) o stave kultúry, je spoločná hanba nás všetkých. Prepáčte, ale to je už čistý debilizmus, vari to nevidíte? Ak od toho ešte dokážete získať aký-taký odstup a zamyslíte sa nad tým, nebudete vychádzať z údivu, ako je možné, že inteligentní ľudia hovoria o sebe navzájom ako čistí primitívi, paranoidne sa upodozrievajú z tých najhorších úmyslov, pokrikujú po sebe, urážajú sa a upodozrievajú sa zo šialených konštrukcií. Veď to je úplný hnoj, na ktorého smrad sme si už všetci zvykli ako na niečo normálne, hoci to normálne vôbec nie je a nikdy nebude.

Vari nie je opozičným lídrom zo seba trápne, ak sami seba vyhlasujú za nositeľov pravdy a slušnosti, hoci v skutočnosti je lož ich pracovnou metódou a na ich zhromaždeniach sa to vulgarizmami len tak hemží? Vari dostali chlapci z Úradu vlády SR nejaký pokyn komunikovať ako idioti, reagovať na každý podnet urážkou a správať sa ako malé deti? Na čo je dobrý ten infantilne konfrontačný tón? O povestných tlačových konferenciách ministerstva kultúry ani nehovoriac: vari majú všetci z tlačového oddelenia dovolenky a nedokážu ministerke napísať zopár zrozumiteľných viet? Viem si predstaviť novinára z nejakej tlačovej agentúry, ktorý si po zmätočnom vyhlásení šéfky rezortu kultúry láme hlavu nad tým, čo s tým má teraz akože robiť. A oni sa budú ešte urážať, že z ich papalášskych manierov nepadáme na kolená, lebo si myslia, že funkcie sú parochne, ktoré dokážu zakryť ich duševnú plešinu!

A čo novinári z červených denníčkov? Fascinuje ma, že od Progresívneho Slovenska si osvojili metódu označiť každú racionálnu kritiku za „útok“. Ale keď šéfdirigent košickej Štátnej filharmónie Robert Jindra vynadá ministerke, že je „p..a“ a „sviňa“, progresívne médiá napíšu, že on ministerku „kritizoval“ (sic!) a že za to prišiel o prácu, čo znie, akoby ho vyhodili, hoci rezignoval sám. A k tomu všetkému o ňom „hudobná vedkyňa“ Zuzana Vachová napíše div nie nekrológ, že odchádza „človek, ktorý si ctí hodnoty“ (sic!) A že „všetci, ktorí odchádzajú, majú budúcnosť, kým tí, ktorí odchádzajú, sa zaraďujú do šíku“… Zbláznili ste sa alebo čo?

Vážení, pozriem sa každému krikľúňovi, každému z vás smelo do očí, lebo som celoživotne slobodný človek, lebo viem, čo je sloboda, ktorá nezávisí od politického režimu, ale od vnútorného nastavenia. Môžeme sa baviť o tom, či je súčasné vedenie ministerstva kultúry dostatočne kompetentné na riadenie takého náročného a zložitého rezortu, ale nebudeme sa baviť o tom, či je odvolanie dvoch úradníkov prejavom totality, lebo som ochotný diskutovať len s príčetnými ľuďmi. Ak redaktor STVR vykrikuje na opozičnom proteste, že už cítiť neslobodu, lebo na neho vyvíjajú tlak na vyváženosť v spravodajstve, iba tým dokazuje, že vo verejnoprávnej televízii nemá čo robiť. Svojím vystúpením na politickom mítingu nielen porušil všetky vnútorné predpisy STVR, ktoré platia minimálne od roku 2001, ale dokázal, že ani nepozná mediálnu legislatívu, lebo vysielanie verejnoprávnej televízie musí byť zo zákona vyvážené.

Pýtam sa preto, z čoho konkrétne vychádzajú oponenti súčasnej vlády, keď tvrdia, že sloboda kultúry a sloboda médií sú ohrozené. Nikto im predsa nebráni slobodne tvoriť a nikto im nebráni slobodne písať, aj keď ich noviny sú plné klamstiev a výmyslov. Naopak, bola to bývalá ministerka kultúry Milanová a bývalá prezidentka Čaputová, ktoré boli posadnuté témou „regulácie médií“, teda ich cenzúry a dokonca i zákazu. Vtedy, keď my sme upozorňovali na reálnu neonormalizáciu dokázanú konkrétnyni faktami, oni mlčali alebo dokonca s tými praktikami otvorene súhlasili. Dnešná vláda si nič z toho nedovolila, no oni ju podozrievajú z normalizácie, diktatúry či dokonca totality. Nezdá sa vám to všetko bláznivé?

A tak zostáva jediný dôvod: súčasná vláda zastavila mimovládnym organizáciám, ktorí si z nej robili dojnú kravu, kohútiky. Preto tak jačia. Ale nikde v ústave ani v zákonoch tejto republiky nemáte napísané, že mimovládky majú nárok na to, aby boli živené štátom. Oni sami predsa kedysi rozvíjali ideológiu, že sa treba zbaviť závislosti na štáte – nech sa páči, umožnili vám to. To isté sa týka Fondu na podporu umenia. Smeráci si dlho hriali hada na prsiach v podobe ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý si presadil za riaditeľa STV voliča pravice Václava Miku (a ten ich tam za odmenu ani nepustil) a ktorý nastavil aj súčasné pravidlá vo fonde. Všetci tvoriví ľudia vedia, ako subjektívne sa tam rozhodovalo a ako sa prihrávali peniaze „našim“. Ak si dnes opozícia robí posmech z nešťastného výroku „Slovenská kultúra musí byť slovenská, slovenská a žiadna iná“, oni sami sa správali podľa vzorca „Slovenská kultúra musí byť progresívna, progresívna a žiadna iná“.

Uveďme si len aktuálny príklad: ministerstvo kultúry za minulej vlády odkleplo dotáciu 537 000 eur na film Miki o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi. Opakujem a zdôrazňujem: vyše pol milióna eur určených na podporu umenia odišlo na rýdzo komerčný film, ktorý prichádza do kín „čisto náhodou“ v čase, keď Mikuláš Černák, ktorý zavraždil 33 ľudí (presnejšie: 33 vrážd mu dokázali), žiada o podmienečné prepustenie. To znie ako úplatok, nie tvorivý príspevok. Nemôžete si pritom nevšimnúť, ako sú scenárista Miro Šifra a herec Milan Ondrík až zvrátene nadšení z toho vraha, ako veria tomu, že sa polepšil. Hovoríme pritom o človeku, ktorý neváhal odrezať hlavu policajtovi, strčiť ju do umývadla a smiať sa pri tom. Hovoríme o človeku, ktorý nikdy neprejavil žiadny súcit s obeťami, rehotal sa na tom, ako vyzerajú po smrti a farbisto to opisoval kamarátom. Ale naši „umelci“ sú už aj insitní psychológovia, a tak Šifra ako aj Ondrík bohorovne vyhlasujú: „Celkom rýchlo som pochopil, že to nie je žiadny šialený psychopat, ale celkom obyčajný chlapec z dediny.“ Toto robia obyčajní chlapci na vidieku?!? Čo čakáte po takýchto scénach a vyjadreniach? Umelecký zážitok alebo ovracané sedadlá v kine?

Nikdy som nespochybňoval filmy s gangsterskou tematikou. Ale toto je príliš živé a tvorcovia evidentne podľahli falošnému imidžu Černáka, ktorý si v base už roky pestuje. Robiť z masového vraha podvedome sympatického hrdinu v čase, keď je naša spoločnosť dezorientovaná a nachylná k skratkovitým násilným riešeniam považujem za vrcholne nezodpovedné. Ak k tomu pridáme rozmer ďalšieho agitpropu, ktorý má vydláždiť cestu k Černákovmu prepusteniu, ja vyzývam na bojkot takéhoto svinstva. Netvárme sa, že toto je „o našej histórii“. Toto je o znásilňovaní histórie na účelové potreby súčasnosti a Milan Ondrík sa tým ani netají. On nechce pochopiť minulosť, on chce démonizovať súčasnosť.

To, čo škodí tomuto rezortu najviac, nie je politika vlády, ale otvorená vojna v kultúre, v ktorej môže zvíťaziť jedine lož a propaganda. Milan Ondrík hlúpo a smiešne klame, keď tvrdí, že Matej Drlička ich všetkých zjednotil. Nie, práve naopak: každý, kto vidí, čo sa dnes v SND deje, musí skonštatovať, že Matej Drlička ich všetkých rozdelil, čo je pre mňa najvážnejší dôvod na jeho rezignáciu, a preto by som oddelil jeho prípad od prípadu Alexandry Kusej. Pred dvoma rokmi som sa ho verejne a veľmi rázne zastal, lebo dôvod jeho odvolania (jeden nevinný vtip z kategórie čierneho humoru) sa mi videl neuveriteľne obmedzený – obzvlášť v divadle. Dnes ma však veľmi sklamal. Či už viacerými vyjadreniami, ktoré sa ukázali ako nepravdivé alebo správaním k samotným umelcom, zamestnancom divadla, ktorí majú na vec iný názor ako on.

Nazvať operných umelcov, ktorí vyjadrili nesúhlas s dlhodobým stavom Opery SND, „anonymnými trollmi“ je mimoriadne neúctivé a nedôstojné. Viacerých týchto koncertných majstrov osobne poznám, sú to významné osobnosti, oveľa významnejšie ako Matej Drlička, a tu by bolo na mieste od štátneho úradníka trochu pokory. Bývalý generálny riaditeľ SND však týmto hanlivým odsudkom iba dokázal, že už nevystupuje ako štátny úradník, že sa už správa ako demagogický opozičný politik. Nebudem sa vôbec čudovať, keď práve tam bude smerovať jeho ďalšia kariéra.

Neviem, čo prinútilo časť umelcov k takejto anonymnej forme otvoreného listu, ktorú možno vždy spochybniť. Niektorí nadobudli predsa len odvahu – ako napríklad baletný umelec Marián Kuchar, ktorý na sociálnej sieti nahnevane okomentoval vyjadrenie Mateja Drličku, že tanečníci sa obávajú návratu novovymenovanej riaditeľky Baletu SND Niny Polákovej, a označil to za klamstvá, ktoré by sa už mali skončiť. No rovnako treba pripomenúť, že podobne anonymne komunikuje druhá strana. Mňa by zaujímalo, kto je to „Slovenské národné divadlo“, ktoré chrlí jedno revolučné stanovisko za druhým, hoci generálny riaditeľ je dnes odvolaný, SND nemá štatutára, ale zdá sa, že má niekoho, kto sa za neho vyjadruje. To isté platí o stanovisku tajomného „kolégia riaditeľov“. Neviem, kto za ním stojí, ale Nina Poláková ho určite nepodpísala.

Skrátka, vyzerá to na totálne rozbitie Slovenského národného divadla a vojnu vo vnútri kultúrnej obce, namiesto toho bájneho „zjednotenia“, o ktorom tak tragikomicky mystifikoval Milan Ondrík. To rozpoltenie sa dokonca prejavuje aj vo vnútri niektorých osobností. Ivan Korčok sa pred mesiacom verejne zastal Niny Polákovej, ktorú odvolal Matej Drlička, aby bol tento týždeň demonštrovať proti odvolaniu Mateja Drličku, ktorý odvolal Ninu Polákovú… To nevymyslíš, to je slovenská kultúrna obec. Navyše, vždy ma fascinovalo, že za celú tú plejádu umení hovoria vždy len herci, akoby národné divadlo tvorila len Činohra SND. Toto za mňa najvýstižnejšie okomentoval akademický sochár Ondrej Zimka: „Spoločnosť nadobudla dojem, že najväčšími odborníkmi na kultúru sú herci. Herci, ktorí hrajú to, čo niekto napísal, hrajú tak, ako ich niekto vedie, oblečú si kostým, ktorý im niekto nachystá… Ideálny komparz na protesty.“

Na záver politická pointa. Liberálna opozícia je (ako obyčajne) zúfalo naivná, keď sa snaží apelovať na Hlas-SD alebo premiéra Fica, aby zatlačili na odvolanie Martiny Šimkovičovej. Časy, keď bol Hlas-SD najslabším ohnivkom vládnej reťaze, sa už dávno skončili. Odvtedy sa priepasť medzi vládou a opozíciou tak zväčšila, že Hlas-SD už vie, kde je jeho miesto. A čo sa týka Roberta Fica, ten nikdy nekoná pod tlakom. Raz mi povedal, že svoju rezignáciu v roku 2018 ako ústretové gesto voči opozícii považuje za svoju najväčšiu chybu, ktorú už nikdy neurobí. On dnes nemá dôvod odvolávať ministerku kultúry. Vždy stojí za všetkými členmi vlády bez rozdielu – porovnajte to s takou SNS, ktorá sa pri problémoch povedzme v školstve začne vykrúcať, že ona nemá toto ministerstvo. Šimkovičová môže prísť o kreslo v jedinom prípade – ak sa koalícia dohodne na výmennej rošáde niektorých ministerstiev. Dovtedy to bude len mokrý sen Michala Šimečku.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / YouTube / InfoVojna

Príspevok Eduard Chmelár naložil hercom-revolucionárom & partičke progresívno-liberálnych aktivistov, ktorí politizujú kultúru a kádrujú inak zmýšľajúcich: „Ide im o peniaze, nie o slobodu!“ je zobrazený ako prvý na .