S dobrými úmyslami: Pred 40 rokmi sa v ZSSR začala „perestrojka“

www.slovanskenoviny.sk/rss

Začiatkom marca 1985 občania ZSSR nemohli tušiť, aké udalosti sa odohrajú v najbližších dňoch a budú začiatkom konca tejto veľkej krajiny. Dňa 10. marca zomrel generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ Konstantin Černenko – už tretí líder sovietskeho štátu za necelé tri roky. A väčšina ľudí bola prekvapená, keď 11. marca uvidela na stránkach novín fotografiu nového generálneho tajomníka. Inteligentná tvár, otvorený pohľad. A jeho vek – iba 54 rokov.

Gorbačovovu kandidatúru navrhol minister zahraničných vecí Andrej Gromyko na mimoriadnom pléne ústredného výboru. Neskôr to oľutoval. A štart rýchleho kariérneho vzostupu budúceho generálneho tajomníka dal Jurij Andropov.

“Andropov ešte predtým, ako sa stal generálnym tajomníkom, v rozhovoroch s inými straníckymi funkcionármi opakovane spomínal Gorbačovovo meno ako človeka, ktorý je perspektívny, mladý straník. Boli také informácie, že pravdepodobne ešte v roku 1983 dostal Gorbačov za úlohu načrtnúť niektoré tézy istého programu zmien. V tom čase, samozrejme, slovo perestrojka ešte neexistovalo,” hovorí Dmitrij Rodionov, politológ a riaditeľ Centra geopolitického výskumu Inštitútu pre inovačný rozvoj.

Nový generálny tajomník začal sériu svojich početných ciest po krajine od Leningradu. Tam sa prvýkrát vydal medzi ľudí. A práve tam na stretnutí mestských straníckych aktivistov prvýkrát povedal:

“Súdruhovia, všetci sa musíme obnoviť. Gorbačov začal tým, čo na jednej strane spoločnosť potrebovala najviac. A na druhej strane si realizácia tejto časti programu nevyžadovala prakticky žiadne výdavky. Glasnosť, otvorenosť, demokratizácia sa na krajinu valili ako lavína. Dokonca aj sedenie v kuchyni sa zrazu stalo akosi nezaujímavým, keď sa v izbe v televízii hovoria veci, o ktorých sa ešte nedávno báli diskutovať čo i len šepotom. Teraz to všetko bolo v prejavoch samotného súdruha generálneho tajomníka. Pomerne rýchlo sa však ľudia začali vracať do reality, kde problémy v ekonomike rástli ako snehová guľa.

Slovo “deficit” už zaznievalo takmer častejšie ako “perestrojka” a “glasnosť”, ktoré boli Gorbačovovmu srdcu blízke. Ale bolo tu aj zrýchlenie sociálno-ekonomického vývoja, ktoré nakoniec krajinu uvrhlo do priepasti totálnej krízy.

“Paralelne s Gorbačovovou reformou, dokonca o niečo skôr, prebiehali podobné procesy v Číne. Deng Xiaoping raz povedal: keď prechádzaš cez rieku, cítiš kamene. Gorbačov to neurobil. Gorbačov skúsil jednu vec, potom druhú a poďme sa pokúsiť o tretiu. Vysvetľoval to ako akýsi návrat k leninským princípom, obnovu socializmu. A potom to odrazu nefungovalo – poďme budovať kapitalizmus,” pokračuje Rodionov.

Práve vtedy väčšinu gigantov sovietskeho priemyslu obklopili družstvá, ktoré tak vlastne získali monopolné právo predávať svoje výrobky za vlastné ceny, a to aj do zahraničia. A bez akejkoľvek kontroly sa pre ne zrušili colné hranice. Pod rúškom rozvoja súkromnej iniciatívy a ekonomickej reformy v ZSSR sa teda už naplno rozbehlo prerozdeľovanie majetku.

“Tí, ktorí vládli v Sovietskom zväze, sa chceli stať pánmi Sovietskeho zväzu. Nemienili sa vzdať moci. Svoje vlastníctvo posilňovali mocou,” poznamenal politológ Igor Šiškin.

Ďalšou z myšlienok Michaila Gorbačova, ktorá spočiatku vyvolala ohlas u verejnosti, ale nakoniec zlyhala, bola protialkoholická kampaň. Len rozpočtové straty predstavovali 12 miliárd rubľov. Počet obetí na životoch z náhradných zdrojov sa pohyboval v tisícoch. Medzi pozitívne výsledky – zvýšila sa pôrodnosť a priemerná dĺžka života. Predovšetkým u mužov. Začiatkom 90. rokov však všetko vyšlo nazmar. Obmedzenia boli zrušené a ľudia začali zo zúfalstva piť – sociálno-ekonomická situácia v krajine sa naďalej zhoršovala.

“Ľudia, ktorí ich vystriedali, nemali rovnakú úroveň kompetencií ako tí, ktorí odišli. Nemuseli mať takú mieru tvrdohlavosti ako Suslov, hlavný ideológ krajiny. Ale bola to tvrdohlavosť človeka, ktorý vedel a chápal, ako zle sa môžu skončiť reformy. A prišli ľudia, ktorí nechápali, ako sa môžu skončiť nesprávne politické a manažérske rozhodnutia,” upozornil spisovateľ Jurij Poljakov.

Západ tiež nezaháľal. Konfrontácia medzi oboma systémami prebiehala už dlho a potom sa k nej začal približovať aj líder socialistického bloku. Opačný tábor dokonale chápal, že obrovskú krajinu s jadrovým arzenálom nie je možné pohltiť. Ale oslabiť a rozdrobiť ju bolo celkom možné. Pochopili to a pripravili sa na to. A Gorbačov sa s otvoreným srdcom pustil do dobývania sveta, ako sa mu samému pozdávalo. Neuvedomil si, že vrelé privítanie, široké úsmevy a potľapkávanie po pleci sú len sprievodom, za ktorým sa skrýva tvrdá a chladná kalkulácia. O mnoho rokov neskôr priznal, že si vtedy neuvedomil, že bol jednoducho oklamaný. Západní lídri ho však akoby mimovoľne varovali. “Dôveruj, ale preveruj.” Tieto slová vyslovil americký prezident Reagan v súvislosti s jadrovým odzbrojením po rokovaniach v Reykjavíku v roku 1986. Gorbačov mu však veril na slovo, pretože bol presvedčený, že hovorí s partnermi a priateľmi. A nakoniec sa svet postupne stal unipolárnym, ako si to želal Západ. Studená vojna sa končila porážkou ZSSR.

Počas samitu na Malte v decembri 1989 Gorbačov bez toho, aby podpísal jediný oficiálny dokument, súhlasil so zjednotením Nemecka, rozpustil Varšavskú zmluvu a stiahol podporu krajín Latinskej Ameriky. Medzitým sa vo vnútri krajiny schyľovalo ku katastrofe. Vďaka liberalizácii získali národné elity od Moskvy ekonomickú slobodu a potom požadovali politickú autonómiu. Republikánske elity sa spoliehali na národné, či skôr nacionalistické hnutia. Dôsledkom toho sa Karabach, Abcházsko a Podnestersko ocitli v plameňoch.

Gorbačov sa pokúsil zachrániť krajinu zorganizovaním referenda v marci 1991 – prvého v histórii ZSSR. S jedinou a hlavnou otázkou: Má sa Zväz zachovať? “Referendum o zachovaní Sovietskeho zväzu je prvým verejným aktom likvidácie Sovietskeho zväzu. Paradoxne, ale presne o to ide. Pretože si predstavte: ktokoľvek, kto teraz v Spojených štátoch hovorí, a už vôbec nie prezident, položí otázku – súhlasíte s tým, aby sa Spojené štáty americké zachovali? To je vlastizrada,” dodal Šiškin.

V roku 1991 nasledovala jedna zrada za druhou. V auguste sa vytvorenie Štátneho výboru pre výnimočný stav stalo pokusom o štátny prevrat a krv obrancov demokracie preliata v uliciach Moskvy sa stala predzvesťou veľkého historického mlynčeka na mäso, ktorého obeťami boli už milióny občanov krajiny. A samotnej tejto krajine zostávali len štyri mesiace existencie. Verilo sa, že hlavnou cnosťou a silou Sovietskeho zväzu je kolektivizmus. História však rozhodla, že väčšina ľudí tieto udalosti nepovažuje za výsledok myšlienok celej komunistickej strany alebo mocného Ústredného výboru KSSZ, ale za dôsledky konania jedného človeka – Michaila Gorbačova.

Gorbačov v marci 1985 v prejave k ľuďom v Leningrade úprimne veril, že začína potrebné reformy a že sa mu to podarí. Veľmi rýchlo však prešiel od ľudovej lásky k otvorenému opovrhnutiu. Gorbačov veril aj svojim západným partnerom. Bol presvedčený, že jeho partneri ocenia jeho gestá dobrej vôle a urobia to isté. Aj v tomto sa však prepočítal. Úprimne chcel zachovať Sovietsky zväz, ale nemohol, keď sa za niekoľko rokov vzdal všetkého, čo ZSSR za desaťročia dobyl a posilnil. A “perestrojka”, ktorú začal pred 40 rokmi, zostala v pamäti miliónov ľudí ako obludný experiment s najsmutnejšími dôsledkami, ktorý otvoril cestu strašným “svätým 90. rokom” – dodal Dmitrij Rodionov.

armadnymagazin.sk

Príspevok S dobrými úmyslami: Pred 40 rokmi sa v ZSSR začala „perestrojka“ je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.