Mozgy, mysle a stratené filozofie

www.slovanskenoviny.sk/rss Globálna výskumná poznámka Toľko ľudí už prasklo pod všadeprítomným tlakom vládnych inštitúcií a ich komplicov... Príspevok Mozgy, mysle a stratené filozofie je zobrazený ako prvý na .

Mozgy, mysle a stratené filozofie

www.slovanskenoviny.sk/rss

Globálna výskumná poznámka

Toľko ľudí už prasklo pod všadeprítomným tlakom vládnych inštitúcií a ich komplicov z Big Media

Stojí za zmienku, že Aristoteles aj Platón podporovali otroctvo. Grécka demokracia bola obmedzená na relatívne malú časť obyvateľstva.

V matnej, bielom zahalenej hmle mojich ilúzií o našej slávnej minulosti som si predstavil Grékov v čase Sokrata, ako sa motali okolo Agory s výhľadom na Parthenon a diskutujú o tom, čo je na ľudstve najpodstatnejšie.

Hádali sa, diskutovali, konfrontovali sa, hádali sa a urovnávali spory alebo odchádzali z miesta s nejasnosťami visiacimi nad hlavou. Títo muži, na chvíľu oslobodení od bezprostredných túžob potrebných na prežitie, by mohli využiť svoju energiu na to, aby sa navzájom zaoberali tými naliehavými metafyzickými a filozofickými konceptmi, ktoré si zachovávajú svoju rezonanciu v našej súčasnej dobe.

Čo nás urobilo ľuďmi, čo by nás mohlo urobiť nesmrteľnými? Aký druh spoločnosti bol optimálny? Ako skutočne slobodný bol jednotlivec? Po čom túžil osvietený muž?

Fascinovaný filozofiou a starými Grékmi – ktorých dočasná a aj keď veľmi obmedzená demokracia ma po stáročia volala do Philadelphie, kde som sa narodil, a zvončeka amerických zakladateľov za slobodu – rozhodol som sa zapísať sa do kurzu v mojom malom slobodnom umení, vysokej škole antickej filozofie.

Trieda sa stretávala každý utorok večer na tri hodiny a spoločne ju vyučovali dvaja profesori. S mojou rozvíjajúcou sa mysľou som dychtivo sledoval trajektórie Hésioda, Pytagora, Platóna a Aristotela, keď som sa snažil porozumieť svojmu obklopujúcemu sa svetu.

Namiesto toho som sa ocitol na seminári, ktorého týždenné stretnutia sa stali akýmsi pódiom Hyde Parku pre jedného z profesorov, ktorý zatienil svojho kolegu a nadával svojim mladým študentom nadávkami o Marxovi a komunistickej strane a právach pracujúcich a revolučných svetonázoroch – bez toho, aby sa obťažoval spájať akýkoľvek zo svojich nájazdov s čímkoľvek zo starovekého Grécka.

Preto som sa v tomto kurze prakticky nič nenaučil o filozofoch, ktorí poskytli základy západnému mysleniu, a ešte menej o mätúcom amalgáme socialistických a komunistických ideológií prezentovaných s hrozivou energiou.

O koľko lepšie by bolo, pomyslel som si už vtedy, keby sme sa ponorili do dialógov a debát o podstate myslenia a ľudských vzájomných vzťahoch, o štruktúre Platónovej republiky s jej neslávne a právom známou alegóriou jaskyne a o prevládajúcich spoločnostiach mestských štátov, ktoré sa snažili koexistovať, kooptovať alebo zničiť jeden druhého, aj keď nad polostrovom číhala väčšia vojenská hrozba.

Absolvoval som kurz, ak je niečo viac ignorantské, ako keď som s ním začínal, kvôli poslaniu jedného muža zmeniť triedu na politickú prednášku, ktorá neprináša nič iné ako tichý súhlas.

V tom čase bolo školné niečo, čo sa dalo zarobiť a zaplatiť z výnosov študentskej letnej brigády. Urobil som si vlastné čítanie a prešiel do iných kurzov a nevenoval som veľa pozornosti veľkému kúsku premárneného semestra – v skutočnosti až doteraz.

Aká inštitúcia by nechala takého profesora, ako je tento – mimochodom jeho spoluvyučujúceho partnera, neurobil nič pre to, aby sa presadil – ovládnuť a tak zločinne sa odkloniť od svojho predmetu? Ako sa z toho do pekla dostal?

Teraz, predpokladám, vidím, v správach, ktoré som čítal o kedysi oceniteľných areáloch Ivy League, ktoré sa vzdali zodpovednosti za šírenie učenia v prospech účtovania obrovských poplatkov za to, čo sa rovná indoktrinácii, a nie katalýze myslenia v osnovách humanitných a spoločenských vied.

Nikdy som to nemal ľahké s nejasnými a vysoko subjektívnymi prístupmi profesorov v týchto oblastiach, ale chápem, k čomu všetko toto vlnené raciocinácia viedlo: študentskú armádu figurín, ktoré prijali „prebudenie“, ktoré je také ochabnuté. je v konečnom dôsledku materiálna.

Zjavne si môžeme eminentne slobodne zvoliť pohlavie a usilovať sa o prekročenie ľudských obmedzení – ale máme zakázané hovoriť svoj názor.

Keď už hovoríme o tom – teda o mysli – práve som čítal článok, ktorý vyzdvihoval výhody klasickej hudby a jej úžasnú schopnosť meniť mozog.

Je to mozog, vidíte, ktorý uzatvára dohodu. Akonáhle nám povedia, ako sa zväčšuje sivá hmota alebo ako šteklia hipokampus alebo locus ceruleus alebo amygdala, MUSÍME byť presvedčení o veľkej dobrote veci, ktorá má taký účinok.

Je to veľmi šikovný spôsob – tento apel na mozgové tkanivo – na vyhladenie mysle. Do istej miery sa zdá, že všetci podľahneme tomuto pseudovedeckému apelu na zdanlivo tvrdú neuroanatomickú vedu: spomeňme temporálny lalok a všetci môžeme vzdychať v uznaní!

Spomeňme si na posledné štyri roky covid-mánie a budeme počuť veľa vecí o spike proteíne, ktorého účinok na mozgové tkanivo by zrejme vysvetľoval masovú formáciu meniacu náladu, ktorá vyvoláva zombie stavy podriadenosti.

Z hľadiska mysle však existuje množstvo dôkazov o psychologickej a emocionálnej traume, zámerne zostrojenej a neúnavne spôsobenej, aby opísala nový sociálny terén, ktorý vznikol.

Dôležitá je biológia a netreba prehliadať fyzické urážky organizmu; ale ani masívne útoky na naše individuálne a kolektívne mysle – nie na mozgy – by sa nemali odsúvať na podriadené miesto.

Domnievam sa, že ľudskou prirodzenosťou je hľadať vysvetlenia vo hviezdach alebo v našich bunkách, že sme poddaní, keď chyby ležia do značnej miery v nás samých, v našich mysliach a srdciach, zbití a zbití do slabosti alebo iracionálnej zúrivosti samotným úskočne ľudské a manipulatívne sily vyššie. Niet divu, že toľko ľudí prasklo pod koordinovaným a všadeprítomným tlakom vládnych inštitúcií a ich komplicov z Big Media.

Ale aké úžasné je, že toľkí z nás si nenechali – a nikdy – nenechajú svoju myseľ podľahnúť!

Emanuel Garcia

Dr. Garcia je psychoanalytik a psychiater narodený vo Philadelphii, ktorý emigroval na Nový Zéland v roku 2006. Je autorom článkov od skúmania psychoanalytickej techniky, psychológie tvorivosti v hudbe (Mahler, Rachmaninoff, Scriabin, Delius) a politiky. Je tiež básnikom, prozaikom a divadelným režisérom. V roku 2021 odišiel z psychiatrickej praxe po tom, čo pracoval vo verejnom sektore na Novom Zélande. 

skspravy.sk

Príspevok Mozgy, mysle a stratené filozofie je zobrazený ako prvý na .