“Čo sme si, to sme si, pomerme sa?” –  Nie s aktérmi politického džihádu v Slovensku

www.slovanskenoviny.sk/rss

V stredu 15. mája tohto roku sa stalo niečo, čo sa nám mnohým ani v duchu neprisnilo. Na Slovensku sa stal politický atentát, čo nemá v slovenských dejinách precedens.

Na Slovensku na vrcholového politika v jeho moderných dejinách nikto nevystrelil. Síce existuje jeden incident na vtedajšom ministerstve školstva v rokoch socializmu, i vražda J. Duckého, ale niečo také, ako sa stalo v Handlovej, nemá na Slovensku precedens.

Nebudem sa zaoberať otázkou ochranky, lebo nie som odborník a verím, že inšpekcia ministerstva vnútra to patrične a do dôsledkov prehodnotí. Nemôžem však nekomentovať veci, ktoré svojou realizáciou pichajú do oči. Predovšetkým

musím konštatovať neobyčajné farizejstvo hlavy štátu, ktorá po tých všetkých zlyhaniach ako prezidentka všetkých Slovákov, zrazu vyletela ako biela holubica s olivovou ratolesťou a vyzývala k zmiereniu.

Schvaľujem postoj koaličných strán, že jej neskočili na lep a neprijali pozvanie do prezidentského paláca.

Cez pani Z. Čaputovú sa nedá riešiť problém, na ktorého vytváraní sa sama podieľala.

Už by sa mala len pripravovať na pokojné odovzdávanie úradu a ticho odísť do zabudnutia. Riešenie problémov nech nechá svojmu nástupcovi, ktorý bude istotne kompetentnejší.

Dnešné Slovensko nemôže prijať koncepciu vyjadrenú sloganom v nadpise.

Určite treba upokojovať vášne v spoločnosti. Treba ľuďom prízvukovať, že politika nie je náboženstvo, že politikom sa netreba klaňať ako Ukrižovanému v kostole, ani ich netreba nenávidieť ako diabla z pekla.

Sú to len naši služobníci, ktorým časť spoločnosti nazvaná väčšina zverila dočasne správu krajiny, aby ukázali, čo vedia zo svojho programu realizovať. A potom v ďalších voľbách ich pochváliť alebo poslať do opozície.

Politika nie je džihádom proti nejakému bájnemu pekelnému ZLU, ktoré treba poraziť.

Politik nemôže postaviť svoju politiku na tom, že zabráni niekomu realizovať jeho program, že zastaví “Fica”, ale mal by povedať, ako chce spravovať krajinu, čo s ňou chce spraviť, kam ju chce viesť a presvedčiť o svojom programe väčšinu, aby nabudúce spoločnosť dala dôveru jemu.

Ale ruku na srdce: Čo stúpenci tzv. liberálnej demokracie ponúkli Slovensku okrem toho, že ostrakizovali Mečiara, že ostrakizovali Fica, že ostrakizovali všetkých tých, ktorý sa s konceptom tzv. liberálnej demokracie nestotožnili?

Teda s konceptom, ktorý nie je ani liberálny a už vôbec nie demokratický! Liberálna demokracia je podobný koncept ako niekdajšia ľudová demokracia. Všetky tri slová sú pekné klišé, ale v skutočnosti zakrývajú to, že s demokraciou nemajú nič spoločné. Musím povedať, že

dosť ma šokovalo spravodajské pokrytie udalosti verejnoprávnym RTV:. Ak existovala pochybnosť, že túto inštitúciu treba zrušiť, tak po tom spravodajskom paškvile už žiadna pochybnosť nemôže byť.

Pán Machaj by sa mal zaďakovať už teraz a nečakať, kým ho de penzie pošlú natvrdo. Dať slovo takým existenciám ako I. Radičova a pod., ktoré ešte olej do ohňa prilievali, bola skutočná odvaha.

Spoločenské zmierenie nemôže byť a priori aj zmierenie s politikmi, ktorí svojou politikou pričinili o situáciu, že v ich mýtickom zápase so “ZLOM” sa nakoniec našiel či už v rámci organizácie alebo ako osamelý vlk samozvaný “sv. Juraj”, ktorý sa to ich vybásnené “ZLO” pokúsil zabiť.

Nie neboli to národne orientovaní, ani konzervatívni politici, ktorí z protiľahlého politického tábora urobili “sedemhlavého draka”, ktorého treba zničiť. Boli to ľudia ako Radičová, Dzurinda, Mikloš, ale aj Sulík, mladý Šimečka atď., ktorí vždy keď sa usilovali o moc alebo sa ju snažili udržať, seba a svoju politiku predstavovali ako boj dobra so zlom.

Nemôže predsa jeden politik z tribúny pred masou občanov vyhlásiť, že zastaví demokraticky zvoleného predsedu vlády za každú cenu, aby svoj volebný program nemohol naplniť. Pritom žiaden alternatívny program neponúkol, okrem sľúbenia toho, čo nikto nechcel spraviť. Ako ináč chápať volebné heslo progresívcov do volieb v Európskom parlamente.

Áno, aj zmierenie v politickej sfére treba. Ale nie v zmysle nadpisu môjho článku.

Bez toho, aby sa ľudia, ktorí spravili z politického zápasu náboženský džihád smerujúci k zničeniu politického protivníka, ospravedlnili spoločnosti, vyvodili z toho dôsledky (aj opustenie politickej sféry v krajnom prípade), žiadne politické zmierenie by neprospelo.

No a nakoniec žltá, aktivistická tlač a mimovládne organizácie s politickým zameraním. Sú hlavnými vinníkmi nielen rozvratu slovenského politického systému, ale aj celospoločenského prešľapovania na mieste.

Občania si musia uvedomiť, že politická nestabilita sa bezprostredne dotýka aj ich osobného blaha. Hatenie práce legitímnej demokratickej vlády znižuje ich nádej na skvalitnenie života.

Preto treba výrazne modifikovať tlačový zákon tak, aby tlač nemohla bezbreho difamovať hocijakého človeka nepravdivými alebo polopravdivými informáciami. Novinári by sa mali prestať hrať na politikov, ale mali by zostať len novinármi. Teda mali by informovať o politike a komentovať politiku. Ak chcú robiť politiku, nech opustia žurnalistiku a vstúpia do politického boja.

Mimo témy, ale s ňou súvisiace.

Mimo témy, ale s ňou súvisiace. Nemecký sociálnodemokratický politik sa pustil do prieskumu bojom, ako vyzerá slovenská politika po atentáte na premiéra. Vraj by bolo vhodné umiestniť na slovenské územie protiletecké sily, ktoré by bránili ukrajinský vzdušný priestor. Samozrejme, že to nemyslel vážne, ale pokúsil sa testovať konzistentnosť slovenských postojov v čase, keď ešte premiér bojoval o život. Tomu pánovi treba povedať, že takéto excesy sa medzi priateľmi nerobia.

Anton Hrnko/skspravy.sk

Príspevok “Čo sme si, to sme si, pomerme sa?” –  Nie s aktérmi politického džihádu v Slovensku je zobrazený ako prvý na .