Chmelár pripomína zábudlivému novopečenému nezištnému progresívnemu politickému aktivistovi Haberovi

www.slovanskenoviny.sk/rss

Ako najprv voľakedy spieval na predvolebných mítingoch HZDS, potom na Dzurindovej súkromnej párty, neskôr na Čaputovej propagačnej akcii a najnovšie ako verejne podporil Korčoka za prezidenta, ale hlavne to, že tento spevák doteraz zadarmo nikdy nespieval ani nehovoril.

Politický analytik, publicista, historik a bývalý poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár vo svojom článku pripomína, ako slovenský spevák, hudobník a hudobný skladateľ Pavol Habera na protivládnom proteste progresívnych liberálov dňa 12. decembra 2024 vyhlásil, že nie je spevák, ktorý vystupuje na námestiach a naposledy vystúpil verejne v roku 1989.

VTEDY MLČALI. A PRETO SÚ DNES NEDÔVERYHODNÍ.

K opozičným protestom sa za normálnych okolností nie je potrebné vyjadrovať. Máme slobodu zhromažďovania, nikto im demonštrácie nezakazuje, nikto na nich neposiela vodné delá (ako to bolo za minulej vlády, všakáno), môžu sa pokojne vyziapať a odventilovať, je to ich právo. Z rovnakého dôvodu nepovažujem za rozumné, aby sa k takýmto protestom vyjadroval vysoký štátny úradník. Nielen preto, že demonštrantov zbytočne provokuje, ale hlavne preto, že mu to z pozície moci neprináleží. Ale vo chvíľach, keď sa na vás z tribún valí toľko pokrytectva, demagógie a lží, že majú potenciál zmiasť spoločnosť, sa jednoducho ozvať musíte.

Červené denníčky vyšli s titulkami, že vraj „Dezinfoscéna s Machalom útočia na Haberu za to, že vystúpil na kultúrnom proteste“.

Denník N teda opäť úmyselne zamieňa dojmy a pojmy. Neviem ako iní, ale ja na Haberu neútočím, ja ho vecne kritizujem za to, že na pódiu otvorene klamal. A keďže korekciu jeho výrokov v súlade s pravdou by som očakával skôr od štandardných médií, musím považovať za súčasť dezinfoscény (keď sa už prepytujem seriózna tlač znižuje k takémuto pejoratívnemu slovníku) skôr denníky N, Sme a Aktuality, ktoré voči jeho slovám nevzniesli žiadnu námietku. Naopak, otázky z druhej strany typu „koľko za to dostal“ odbili pobúrenou poznámkou, že prívrženci vládnej koalície si nevedia predstaviť, že niekto slobodne vyjadrí svoj občiansky postoj bez toho, aby mu za to zaplatili. S tým by som nadšene súhlasil, pretože sú to moje slová – keby sa oni nesprávali rovnako a každý postoj z druhej strany neoznačovali za zaplatený rubľami. Ale je tu ešte vážnejšia námietka. V prípade Haberu totiž táto otázka nie je neoprávnená, pretože on zadarmo doteraz ani nespieval, ani nehovoril.

Keď sa Pavol Habera vo štvrtok prihovoril opozičnému zhromaždeniu a povedal, že nie je spevák, ktorý vystupuje na námestiach a naposledy vystúpil verejne v roku 1989, v dave bolo počuť chichot.

To sa mu otvorene vysmiali tí, ktorí nestratili pamäť, lebo vedeli, že klame. V roku 1998 totiž robil predvolebné koncerty pre HZDS. V auguste napríklad spieval na košickom mítingu na podporu exprezidenta Východoslovenských železiarní Jána Smereka, ktorý bol na 4. mieste kandidačnej listiny HZDS do parlamentných volieb. Habera sa označil za jeho „dobrého kamaráta“. Za „blízkeho priateľa“ považoval Pavla Haberu aj šéf volebného tímu HZDS Alexander Rezeš. Pritom len tri týždne predtým na otázku týždenníka Domino fórum, či mu VSŽ ponúkli 5 miliónov korún (takmer 170 000 eur) na propagáciu HZDS, pateticky odpovedal – „Radšej chcem mať čisté svedomie ako počítať peniaze“ – a na adresu istej herečky, ktorá vtedy zvažovala ponuku HZDS, si zamoralizoval: „Nech si uvedomí, že by sa svojim blízkym a priateľom nemohla štyridsať rokov pozrieť do očí.“

To bolo v júli a v auguste už Habera bez výčitiek svedomia hral pre HZDS. 21. septembra 1998 dokonca po košickom mítingu HZDS nasadol s Vladimírom Mečiarom do vládneho špeciálu a nechal sa odviezť do Trenčína na nakrúcanie zábavnej relácie Slovenskej televízie. V tomto prípade nebol zneužitý iba vládny špeciál, ale aj verejnoprávna STV na predvolebné účely. Moderátor Peter Kočiš a speváčka Beáta Dubasová za takýchto okolností odmietli účasť v relácii, takže napokon vystúpil iba Habera po boku Mečiara.

Keď Mečiar voľby prehral, zrazu už Habera nemal „priateľov“ v HZDS a vyhlásil, že sa za svoju účasť na koncertoch pre HZDS hanbí. V hanbe však nezostal dlho, už o rok prišla ponuka vystúpiť na súkromnej party Mikuláša Dzurindu… Podobne sa správal aj v nasledujúcom období. Prijal napríklad pozvanie na PR akciu Zuzany Čaputovej. A hoci v máji 2021 (nahnevaný na to, že mu babrácka vláda počas covidu pokazila kšefty) vypenil, že si neželá, aby ktorýkoľvek z týchto politikov navštívil jeho koncert – a zverejnil fotografie vládnych činiteľov, medzi nimi aj Ivana Korčoka – o tri roky mu už robil prezidentskú kampaň a bol jednou z jej najvýraznejších tvárí. A teraz máme uveriť, že už nemôže inak a rozhodol sa nezištne podporiť občianske protesty? No iste. Je to charakter. Veríme.

Ale toto nie je podstatné. Toto je len taká smiešne trápna epizódka. Oveľa viac ma vyrušujú tie hystericko-fatalistické prejavy o dobe temna, ktoré v skutočnosti demokracii ubližujú oveľa viac ako niektoré kroky vládnej koalície. V zdravej demokratickej spoločnosti je totiž prirodzené, že tí, čo prehrajú, sú nespokojní a kritizujú pomery. Čo už ale prirodzené vonkoncom nie je, je stotožňovanie samých seba ako nositeľov demokratických hodnôt, a to aj vtedy, keď ste netolerantní, neznášanliví až agresívni. Vyrástla nám tu skupina ľudí, ktorá stotožňuje demokraciu výlučne s vládou samých seba a vždy, keď stratia u občanov dôveru, začnú vykrikovať, že demokracia je ohrozená. Nikto im pritom neubližuje, nikto ich nešikanuje, môžu naďalej slobodne tvoriť, beztrestne hovoria svoje názory, vrátane tých najvulgárnejších a vrcholne nekultúrnych. To, že majú dojem, že s rutinnou výmenou nejakých riaditeľov sa im zrútil svet, je ich subjektívny pocit, v žiadnom prípade nie znak nedemokratickosti režimu. Ak sa herečka Rebeka Poláková vyžalovala Denníku N, aká je skľúčená, ako ju premáha hnev, smútok a frustrácia, tak nech sa s týmito pocitmi vyrovnáva u psychiatra, nie pred Úradom vlády SR.

Aj keď s časťou ich kritiky súhlasím, toto sú absolútne neadekvátne prehnané reakcie. Nie je pravdou, že herci chcú robiť divadlo pre všetkých. Tým, že ho politizujú, vyháňajú z neho divákov. Nie je pravdou, že chcú dialóg. Svojimi nátlakmi a manipuláciami ho doslova potláčajú. Nie je pravdou, že kultúrna obec je „jednotná a zomknutá“. Toto tvrdenie iniciatívy Otvorená kultúra je propagandistická lož. Pohybujem sa medzi umelcami dosť často a dosť dlho na to, aby som vedel, že je medzi nimi veľa výrazných osobností, ktoré s ich videním situácie nesúhlasia. Ak sa šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy vyškiera, či medzi nimi vôbec sú takí, nuž takto môže reagovať len obmedzený primitív. V kultúrnej obci vládne strach, lebo hluční a agresívni aktivisti doslova utlčú tých umiernených. Kto pôjde do konfrontácie s Marošom Kramárom, ktorý sa na prívržencov koalície bohorovne osopil, že v tejto vláde sú po 35 rokoch zasa len „komunisti, vagabundi a grázli“? A čo je on sám? V ktorej ponovembrovej vláde neboli komunisti? A čo sú Jaro Naď alebo Rastislav Káčer, ak nie vagabundi a grázli?

Ale vtedy mlčali. A preto sú nedôveryhodní. Prepáčte, že to stále opakujem, ale musíme tým hlučným pokrytcom pripomínať, kedy bola demokracia ohrozená. Keď zatvárali nevinných, čestných prepúšťali z práce, kritických umlčiavali. My sme nezabudli na vyhrážky, na čierne zoznamy ľudí, ktorí sa nesmeli objaviť v médiách alebo na boľševický výrok Denníka N – v informačnej vojne sú médiá zbrane a tie nesmieme pustiť z rúk. Takže, milí umelci, máte právo protestovať, máte právo vyjadrovať nespokojnosť, ale nemáte právo vyžadovať pre seba status morálnych autorít. Tými totiž nie ste a nikdy ste neboli. Keď pološialený režisér Nikita Slovák vulgárne bliaka po ľuďoch, že pokiaľ neboli v poslednom období v divadle, galérii alebo v koncertnej sieni, nemajú čo vypisovať a majú sa starať o seba, tak tomuto arogantnému hulvátovi môžem odkázať len toto: aj keby tí ľudia v živote neboli v divadle, platia vás zo svojich daní rovnako ako tí, ktorí neboli u lekára, platia zdravotníctvo, tí, ktorí nechodia do školy, platia školstvo a tí, ktorí nejazdia vlakom, platia železničnú dopravu. Všetci ľudia si zaslúžia v prvom rade rešpekt. Ja chodím do divadla nadmieru, ale som náročný divák, preto nenavštevujem ten kultúrny brak, na ktorom sa podieľa Nikita Slovák. A napriek tomu tie jeho somariny musím spolufinancovať. Takže mu odporúčam, aby bol radšej tichučko.

Ak nám ide naozaj o kultúru v tom najširšom zmysle, mali by sme hádam začať od tzv. zlatého pravidla ľudskosti, ktoré vyznávali všetky najväčšie civilizácie sveta. Morálny imperatív „čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným“ nachádzame v 15 rozličných kultúrnych a náboženských systémoch. Západná civilizácia upadá práve preto, lebo je zo všetkých kultúr najviac pokrytecká, v podstate neberie svoje hodnoty vážne. Ja by som určite našiel s umelcami spoločnú reč v tom, keby sme mali hovoriť o zvláštnom vkuse pani ministerky, ktorá za hodnotný zo slovenskej kultúry považuje iba folklór a tradície. Ale neprijímam ich falošnú hru, že ak nedostanú peniaze ich avantgardné projekty, že im berú slobodu a demokraciu. A už vonkoncom si vyprosím, aby tu občan iného štátu – český hudobník Michael Kocáb – vyzýval na občiansku neposlušnosť. Čo je toto za drzosť?Keby si toto dovolil nejaký Slovák v Prahe, tak ho okamžite vyhostia.

Týmto umelcom chýba to, bez čoho je demokracia nemysliteľná: schopnosť dialógu a rešpekt k iným názorom. Oni v sebe nedokážu spracovať nielen frustráciu z volieb, ale ani pochopiť, že voliči vládnej koalície majú iné priority, že chcú podporovať iné projekty. Niekomu sa môže zdať bizarné, že Martina Šimkovičová je prvou ministerkou kultúry po 14 rokoch, ktorá navštívila Maticu slovenskú, ale oni to takto chceli, im sa to takto páči. Rešpektujte to a nesprávajte sa ako malé deti, ktoré sa hodia o zem zakaždým, keď nedostanú, čo si dupnú.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna

Príspevok Chmelár pripomína zábudlivému novopečenému nezištnému progresívnemu politickému aktivistovi Haberovi je zobrazený ako prvý na .