Štefan Harabin: Kde sme boli a kde sme dnes

www.slovanskenoviny.sk/rss

Spomienky sú pripomenutím nášho bytia. Niekedy si udalosti idealizujeme, ale fakty predsa len zostávajú. Tie formujú naše myslenie. Vieme spoľahlivo posúdiť, čo sa nám nepáčilo, čo sme si mylne idealizovali, ale nikdy nezabudneme najmä to, čo bolo na našom živote skutočne dobré. Istoty a pocit bezpečia, píše v úvode svojho článku bývalý minister spravodlivosti SR a niekdajší šéf Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin.

Začnem zhurta. Mnohí si ešte pamätáme časy, keď Slovensko malo rozvinutý svoj vlastný priemysel. Mali sme nielen strojárenský, ale aj chemický, farmaceutický, spracovateľský, ťažobný, potravinársky, vojenský, elektrotechnický a ďalšie. Boli sme sebestační v potravinách, vyvážali sme množstvo kvalitných a žiadaných produktov do celého sveta. Mali sme právo na prácu, ale aj povinnosť pracovať. Mladší ľudia si to možno už nepamätajú, ale štát sa sám staral o rozvoj a ochranu rodiny, bezúročné mladomanželské pôžičky, jasle a škôlky dostupné každému zamestnanému rodičovi, kvalitné vzdelanie, zdravotnú a sociálnu oblasť. Mládež bola nadšene organizovaná v tisíckach rôznych záujmových krúžkoch.

Boli sme vzdelávaní, aby sme poznali mapu sveta, aké sú v štátoch zemepisné podmienky a ako žije ich obyvateľstvo. Učili sme sa o svojej a svetovej histórii, učili sme sa cudzie jazyky, poznávali sme rastliny a živú prírodu, chodili sme na školské výlety. Pestovali v nás úctu k starším a k ženám, pocit spolupatričnosti, priateľstva, pomôcť tomu, kto to potrebuje. Vedeli sme počítať aj z hlavy, čítali sme knihy našich a svetových autorov, chodili sme do divadiel, do kín, na koncerty vtedajších hviezd, učili nás rozlišovať, čo je dobro a čo je zlo a nikto sa nemusel báť o svoju bezpečnosť ani na večerných prechádzkach. Športovali sme takmer všetci, a mali sme aj diskotéky, sám som ich organizoval v Ľubici, aj zábavy a pili sme i pivo, či dobré vínko s priateľmi vo vinárňach.

A kde sme dnes? Odobrali nám naše priemyselné podniky, zlikvidovali mnohé naše odvetvia, lebo by to bola pre Západ nevítaná konkurencia. Sľubovali nám akési ľudské práva, o ktorých sme predtým podľa nich asi nič ani netušili, začali skupovať, resp. kradnúť a zatvárať všetko, čo mohli sami začať k nám dovážať a predávať. Využili našu vieru v ich vyspelosť, v ich morálne kvality, v ich skutočné priateľstvo. K týmto skúsenostiam vie každý z nás pridať ešte aj svoje vlastné poznámky. Povedzme si rovno, že nie všetko bolo na začiatku zlé. Mali sme možnosť voľnejšie cestovať, pracovať v zahraničí a dokonca tam aj bývať. Mali sme dostup k dovtedy iba podpultovému západnému tovaru. Vtedy sme chvíľu mnohí žili ako v peknom sne.

Čo sa pokazilo? USA začali prudko padať. Dôvodom ich pádu je fakt, že im zachutila moc. Začali sa považovať za vyvolených, vzácnych, najmúdrejších. A tak arogantne ponižovali iných, vysmievali sa im, zneužívali moc svojho svetového dolára a svoju vojenskú silu na ničenie miliónov nevinných ľudí po celom svete. Existujú štatistiky o desiatkach a desiatkach vojenských konfliktov, ktoré zámerne a pod falošnými zámienkami vyvolali len a len USA. Preto sa začal vo svete odpor, celkom prirodzený a už nezastaviteľný pohyb opačným smerom. USA sa nechcú vzdať svojej moci nad svetom a sú preto ochotní ešte intenzívnejšie vyvolávať vojny, zákernosti, teror, blokovať svetový obchod nedovolenými sankciami, mstiť sa svetu dokonca aj v športe, kultúre, v cestovaní, všade. Ale udržať silou už nič nemôžu. A tu sa nachádzame dnes aj my, uprostred týchto zmien.

Musíme si dobre premyslieť ako ďalej. Hľadajme si vlastnú cestu, máme na to plné právo.

Autor: JUDr. Štefan Harabin

Zdroj: InfoVojna

Príspevok Štefan Harabin: Kde sme boli a kde sme dnes je zobrazený ako prvý na .