Odídenci z Progresívneho Slovenska prehovorili o totalitnom fungovaní strany: „PS nie je liberálna strana, nevládnu v nej demokratické princípy, ale napätá a toxická atmosféra spôsobená neslobodnou internou komunikáciou.

www.slovanskenoviny.sk/rss

Kritika sa nepripúšťa, riešenia prekričia ideológiou a bežných členov si nevážia. Denník N je informačný kanál Progresívneho Slovenska“. Portál Postoj zverejnil svedectvá šiestich bývalých členov Progresívneho Slovenska, ktorí sa rozhodli o svojich skúsenostiach hovoriť verejne.

Progresívne Slovensko je na našej politickej scéne výnimočný zjav. Hoci sa Slovensko často vykresľuje ako konzervatívna krajina, toto progresívne a kultúrne ľavicové hnutie by podľa súčasných prieskumov volil každý štvrtý volič, vďaka čomu je momentálne preferenčne najsilnejšou stranou. V prípade, že by podľa toho dopadli aj parlamentné voľby, Progresívne Slovensko by malo veľkú šancu rozdávať karty a obsadiť premiérsky post.

Strana vznikla koncom novembra 2017, necelý rok po založení občianskeho združenia Progresívny inštitút, ktorý bol akýmsi think-tankom, z ktorého vzišlo aj politické hnutie. Za sedem rokov existencie sa na jeho čele vystriedali štyria predsedovia, od mája 2022 je predsedom hnutia Michal Šimečka.

Rôzni ľudia, podobné skúsenosti

Keď sme sa v Postoji rozprávali s konzultantkou v nadnárodnej korporácii a bývalou členkou Progresívneho Slovenska Pavlínou Valovičovou, podelila sa o svoju asi rok dlhú skúsenosť v tejto strane. Hovorila o tom, že tam zažila veľmi napätú a toxickú atmosféru spôsobenú neslobodnou internou komunikáciou. „Stačilo, že ste mali trošičku iný pohľad na vec, a už sa na vás pozerali ako na extrémneho oponenta,“ opisovala svoj dojem zo strany a podľa vlastných slov sa tam cítila ako v sekte.

Onedlho sme priniesli rozhovor s bratislavským komunálnym poslancom Dávidom Staruchom, ktorý bol takisto členom, no rady progresívcov opustil. Kritizoval, že v strane prevláda ideológia nad pragmatizmom a že tam existovala určitá bariéra medzi vedením strany a radovými členmi. Nemohli sa vyjadrovať k programu a ani nevedeli, kto ho vlastne pripravoval ani kto rozhodoval o tom, kto bude kandidovať a aké miesto na kandidátke dostane. „Pravidlá vnútorného fungovania boli akási čierna skrinka,“ vyjadril sa vtedy.

Odvtedy sme sa stretli a rozprávali s viacerými ďalšími ľuďmi, ktorí patrili medzi členov Progresívneho Slovenska, no stranu buď sami opustili, alebo z nej boli vylúčení. Šiesti z nich sa rozhodli o svoje skúsenosti podeliť verejne.

Ide o rôznorodú skupinu ľudí, ktorí mali rôzne motivácie na vstup do tejto strany aj z nej za rôznych okolností odišli. Hovorili sme s tými, ktorí stáli pri jej vzniku, aj s tými, ktorí sa pridali neskôr. Každý z nich má iné pozadie, líšia sa povolaním i regiónom, z ktorého pochádzajú.

Prirodzene ide skôr o liberálne založených ľudí, no viacerí sa zhodujú na tom, že Progresívne Slovensko pre nich v niektorých kultúrnych otázkach šlo za hranu. Sú to ľudia zväčša pravicového zmýšľania, pre ktorých hnutie od určitého času zahlo príliš doľava, no hovorili sme aj s ľavicovejšie založeným bývalým členom, pre ktorého sú dôležité celkom iné ľavicové témy ako tie, ktoré strana presadzuje.

Hoci príbeh každého z nich je jedinečný, naši respondenti sa zhodli v pomenovaní niekoľkých problematických čŕt vnútri strany.

Viacerým sa nepozdávalo, že strana je veľmi centralizovaná a nemá štandardné regionálne štruktúry, ale iba predsedníctvo a takzvané miestne bunky, ktoré sú niečo ako okresné organizácie, no majú minimálne kompetencie. Slúžia na združovanie členov v regiónoch, môžu vypracúvať návrhy na dosahovanie politických cieľov vo svojom obvode, no nemôžu prijímať nových členov, ako to funguje v niektorých iných stranách, ani nemajú vlastný rozpočet od strany. Ich najvýraznejšou kompetenciou je určenie delegáta na stranícky snem, najvyšší orgán hnutia. Krajské štruktúry strana nemá, čo je v porovnaní so slovenskými stranami, ktoré majú regionálne štruktúry, neštandardné.

V Progresívnom Slovensku sa na komunikáciu medzi členmi používa softvér Workplace, kde prebieha skupinová komunikácia a sú v nej aj skupiny podľa tematických oblastí, do ktorých sa môžu členovia pridať a diskutovať v nich. Viacerí naši respondenti však mali na tejto komunikačnej platforme negatívne skúsenosti. Podľa nich tam niet skutočne slobodnej diskusie, panuje tam toxická atmosféra a po vyjadrení iného názoru na nejakú tému sa voči previnilcovi spustí spŕška negatívnych, až agresívnych reakcií. Opisujú v strane tribalistickú mentalitu bez potrebnej kritickej diskusie.

Podľa slov bývalých členov s touto atmosférou úzko súvisí istá priebojná skupina žien, ktorá sa od určitého času v hnutí postupne začala presadzovať a tlačiť dopredu témy ako kvóty na ženy a rodovo citlivý jazyk. Nesúhlas, iný názor či vybočenie z tejto línie boli pre tieto ženy neprijateľné. Svojim spolustraníkom, ktorí takéto názory prejavili, dávali najavo, že do strany nepatria, respektíve aj v prípade jedného nášho respondenta sa podľa všetkého pričinili o jeho vylúčenie.

Tejto skupine sa podarilo v strane presadiť kvóty na ženy aj rodovo citlivý jazyk. Vo voľbách v roku 2023 tak bola na každom druhom mieste kandidátky žena a strana v komunikácii prísne dodržiava uvádzanie vždy aj ženského tvaru slov či iné prvky takzvaného inkluzívneho jazyka. Držia sa toho aj stanovy strany, ktoré sú napísané takýmto štýlom:

„Bunka, ktorej predseda/predsedníčka bol/a na základe tohto ustanovenia predsedníctvom odvolaný/á, si neodkladne zvolí nového/ú predsedu/predsedníčku, pričom odvolaný/á predseda/predsedníčka je vylúčený/á z účasti na voľbe nového/ej predsedu/predsedníčky.“

V neposlednom rade viacerým bývalým členom na strane prekážalo, že namiesto akcentu na odbornosť a sústredenie sa na riešenie konkrétnych problémov strana kladie dôraz skôr na ideológiu a vonkajší dojem. Hnutie podľa nich prehliada témy, ktoré trápia bežných ľudí, a na mnohé konkrétne problémy ani žiadne riešenia nemá.

Je podľa nich ťažké, až nemožné dopátrať sa k tomu, čo konkrétne vlastne chce strana v tej-ktorej oblasti dosiahnuť okrem všeobecných a vágnych vyjadrení, vládne tiež chaos v tom, kto má čo na starosti. Strana tieto veci prekrýva navonok dobre znejúcimi frázami, no bez reálneho obsahu.

Nižšie prinášame svedectvá samotných bývalých členov, ktorí sa rozhodli verejne pomenovať, čo v Progresívnom Slovensku zažili.

Poláčiková: Je to strana na afekt, nie na efekt

Jana Poláčiková pracuje ako vysokoškolská pedagogička na Vysokej škole ekonómie a manažmentu v Bratislave, je tiež miestnou poslankyňou v bratislavskom Ružinove, v roku 2018 tam kandidovala aj za starostku. Patrila medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska, teda medzi ľudí, ktorí stáli pri vzniku hnutia a majú v strane špeciálne postavenie, čo je štandardom aj v iných politických stranách. V zmysle stanov hnutia majú všetci – na rozdiel od neskôr prijatých členov – automatické právo hlasovať na sneme hnutia, teda najvyššom orgáne strany.

Poláčiková sa spoznala s Michalom Trubanom v bratislavskom coworkingovom priestore The Spot. Povedal jej o tom, že vzniká občianske združenie Progresívny inštitút zamerané na budúcnosť, technológie a spoločenské zmeny súvisiace s digitalizáciou, a práve tieto témy Poláčikovú na vznikajúcom think-tanku zaujali.

„Sledovala som dianie okolo nástupu digitálnej revolúcie a nových technológií,“ spomína pre Postoj Poláčiková. „Michal Truban bol toho lídrom, prihováral sa mladým ľuďom, mal za sebou úspešný príbeh.“

Koncom roka 2017 vzniklo aj politické hnutie Progresívne Slovensko. Poláčiková sa v ňom spočiatku cítila dobre. „Vznikali tam platformy, ktoré mali na starosti napríklad podnikanie, školstvo, vzdelávanie, dane, ľudské práva…“ hovorí.

Poláčiková bola členkou platforiem pre vzdelávanie, podnikanie, dane a prispievala aj do platformy regionálneho rozvoja a regionálnych disparít. Podľa jej slov sa však časom v strane na tieto témy kládol čoraz menší dôraz.

„Témy, ktoré Progresívne Slovensko považovalo za dôležité, teda dane, podnikanie, reforma vzdelávania, regionálne disparity a technológie v digitálnej transformácii, ako dôležité prestalo vnímať,“ hovorí.

„Skôr hovoria o zdaňovaní majetku a progresívnom zdaňovaní príjmov. Úspešných, ktorí majú majetok, chcú zdaniť. Prílišné prerozdeľovanie daní je to najhoršie, čo môže byť,“ myslí si Poláčiková.

„V programe majú dnes veci ľavicového, až marxistického charakteru. Som v šoku z toho, že ja liberálka, ktorá som po revolúcii budovala trhový mechanizmus a komoditnú burzu, som zakladala stranu, ktorá ušla niekam doľava a všetko prekryla woke ideológiou,“ pokračuje.

Poláčiková nepopiera svoje liberálne presvedčenie, podporuje registrované partnerstvá, ale zároveň si uvedomuje, že občianske práva nemôžu byť obmedzované pozitívnou diskrimináciou. So znepokojením vníma prenikanie niektorých nových ideológií medzi mládež. „Budeme žať, čo sme v tejto generácii zasiali,“ hovorí.

Sama pritom zakladala v Progresívnom Slovensku feministickú platformu. Prekvapilo ju však, aké názory sa v tejto skupine začali presadzovať. „Objavila sa tam pani Plaváková, ktorá odrazu začala pertraktovať témy ako rodovo citlivý jazyk a kvóty na ženy. S tým som mala problém. Keď som povedala, že vidím aj iné témy, napríklad feminizáciu chudoby, tak mi bolo povedané, že som asi v nesprávnej strane,“ spomína.

„Chceli, aby kvóty na ženy boli vo všetkých verejných inštitúciách, v orgánoch krajov, samospráve, v exekutíve, v parlamente,“ vymenúva. Paradoxne, vďaka tomuto snaženiu strany sa Poláčiková dostala na kandidátnu listinu vo voľbách v roku 2020, keď PS kandidovalo v koalícii so stranou Spolu. „Ja som ani nechcela byť na kandidátke, ale povedali, že chcú, aby kandidovalo čo najviac žien,“ hovorí.

Podľa Poláčikovej sa vnútrostranícka diskusia postupne vyostrovala a dospelo to až do stavu, že bola na jej vkus vyslovene útočná. „Keď som napríklad povedala, že nevidím v našich podmienkach perspektívu na kvóty pre ženy, a napísala som, že v Albánsku sú ženy v parlamente aj bez kvót, spustil sa hejt a osobné útoky na sociálnych sieťach. Nechápala som to, veď sme tam všetci boli liberáli a verejne sme po sebe strieľali,“ pokračuje.

Atmosféra v strane sa dostávala až do takého stavu, že akákoľvek otázka bola prejavom porušenia vnútrostraníckej diskusie.

„Bola tam atmosféra ,ak nie si so mnou, si proti mne‘,“ hovorí. „Sú istí ľudia, ktorí nech sa deje čokoľvek, postavenie v strane budú mať dané. Môžete sa snažiť akokoľvek, byť odborníkom, ale strana vás vôbec nemusí reflektovať. Je to eseročka.“

V roku 2021 sa nakoniec Poláčiková rozhodla stranu opustiť. Podľa jej slov bolo pre ňu veľmi oslobodzujúce, že sa už nemusela zaoberať tým, čo môže a čo nemôže lajknúť na Facebooku zo svojho súkromného profilu. Spomína si dokonca na to, že nemohla ani len lajknúť rodinnú fotografiu bývalej starostky bratislavského Starého Mesta, ktorá je aj jej kamarátkou – z dôvodu, že bola v opozícii voči progresívcami podporovanému primátorovi Matúšovi Vallovi.

„Progresívne Slovensko je strana na afekt, nie efekt. Čokoľvek s nimi riešiť z odbornej stránky, tak to prekričia, ale nemajú riešenia,“ uzatvára.

Dolňan: Nie je to liberálna strana, keď sama nemá demokratické princípy

Do Progresívneho Slovenska vstúpil aj brezniansky právnik Michal Dolňan po tom, ako sa v marci 2019 s rodinou zúčastnil na výstupe na Sitno aj s vtedajšou prezidentskou kandidátkou Zuzanou Čaputovou.

Dolňan ako politicky aktívny občan na lokálnej úrovni sa stal predsedom miestnej bunky v Brezne, a keďže sa blížili parlamentné voľby, robil strane kampaň a navštevoval obce v regióne. Už vtedy vnímal určitú priepasť medzi témami, ktorými sa zaoberala strana, a témami, ktoré trápili ľudí. „Cítil som, že ľudí nezaujíma to, že v Bratislave niekto rozpráva o LGBTI alebo o takýchto pre nich imaginárnych témach,“ hovorí. Aj to sa podľa neho pripísalo na volebnom neúspechu koalície PS – Spolu.

Krátko po prehratých voľbách sa novou predsedníčkou strany stala Irena Bihariová, s ktorou podľa Dolňana viacerí členovia neboli spokojní a ako jeden z problémov vnímali, že sa strana posúva čoraz viac doľava. Niektorí členovia tak vyzvali Dolňana, aby kandidoval za predsedu. „Napísal som Bihariovej, že na najbližšom sneme budem kandidovať za predsedu. Ona sa vzápätí odmlčala,“ hovorí.

Priznáva, že na internom fóre Workplace kritizoval niektoré kroky strany. Napríklad mu nebolo po chuti narúšanie mítingov Ľudovej strany Naše Slovensko, čo ešte pred voľbami progresívci robili.

„Mali riadne ohlásenú akciu a vy tam prídete s transparentmi inej strany? Nemusím s nimi súhlasiť, ale ak máme demokratické zriadenie, tak nejaká štábna kultúra by mala platiť. V tomto som starosvetský, politika by sa mala robiť vecne,“ myslí si Dolňan.

Dostal sa tiež do sporu so skupinou žien, ktorá v strane presadzovala tému kvót na ženy. „Od pani Plavákovej a podobných panoval takýto názor. Ja som im vravel, že to je pozitívna diskriminácia. Viem, že mnohé ženy ani nemajú záujem ísť do politiky, a kvóty nie sú cesta,“ spomína.

Za to na Dolňana vraj začal pohon. „Plaváková mi povedala, že komu sa nepáči, tam sú dvere.“

„Ukázal som im, že v justícii je viac sudkýň ako sudcov alebo viac notárok ako notárov. Tam už nejdeme dať kvóty, lebo je tam menej mužov? Sú profesie, kde je viac mužov, a iné, kde je viac žien. Nemôžeme to znásilniť tak, že ideme niečo prikázať, my im máme dať možnosť zapojiť sa do politiky,“ myslí si Dolňan. „Alebo dajme teda kvóty aj na natieračov, na pilčíkov – ale oni by najradšej dali kvóty len na dozorné rady, parlament, exekutívu, len kde sú dobré fleky.“

Pre takéto názory sa Dolňan stal pre niektoré členky tŕňom v oku. „Keď im niekto nezapadol do ich konceptu, zrazu prešli do útočného naratívu,“ hovorí.

Dolňan si myslí, že pre jeho avizovanú kandidatúra na predsedu hnutia strana jeho vyjadrenia o kvótach využila ako zámienku na jeho vylúčenie. „Zrazu sa našli dvaja členovia – ich identitu predo mnou utajili –, ktorí povedali, že mám naratív v rozpore s postojom strany, že som proti ženám a mám takmer až kotlebovské názory. E-mailom mi oznámili, že ma vylučujú z hnutia,“ opisuje.

„Povedal som im, že ak sme demokratická strana, normálne ma predvolajte, povedzte mi, čo mi kladiete za vinu, a dajte mi možnosť sa k tomu vyjadriť,“ pokračuje Dolňan. Proti vylúčeniu sa odvolal, no neúspešne. „Ťažko sa bráni, keď vám vyčítajú len niečo všeobecné, nejaké floskuly. Pritom stranu som tlačil v ťažkom regióne v Brezne, dal som do nej dosť peňazí,“ dodáva.

V odvolaní proti vylúčeniu Dolňan uviedol, že na niečo také abstraktné a absurdné ešte vo svojom živote nereagoval. V odôvodnení vylúčenia sa podľa jeho slov nenachádzala jediná citácia či jediný prepis jeho komunikácie, ktorý by nebol býval vytrhnutý z kontextu.

Vyčítali mu podľa jeho slov aj to, že „sa pejoratívne vyjadroval o členovi predsedníctva“. Išlo o situáciu, keď Dolňan na Workplace napísal pod príspevok europoslanca Martina Hojsíka, že keby bol vedel, aký je populista, nikdy by mu nebol dal takú podporu, akú mu dal. Dôvodom na to bolo podľa Dolňana to, že Hojsík dlhodobo bez vnútrostraníckej alebo odbornej diskusie zverejňoval vyjadrenia, ktoré boli podľa neho z lesohospodárskeho, včelárskeho či environmentálneho hľadiska odborne pochybné.

Stranícke fórum Workplace opisuje Dolňan ako toxické, kde hneď ako niekto vystúpi s iným názorom alebo kritikou, okamžite ho niekto začne upratovať, zosmiešňovať, prípadne je rovno zablokovaný.

„Oni nie sú liberálna strana, keď nemajú demokratické princípy,“ tvrdí. Odvolanie strana zamietla a Dolňana zo strany vylúčila. „Bol som úplne v začiatku odstavený, aby som sa vôbec mohol zúčastniť na sneme ako kandidát na predsedu,“ uzatvára.

Napriek negatívnej skúsenosti s Progresívnym Slovenskom Dolňan na politiku ako takú nezanevrel. Dnes sa angažuje najmä na jej komunálnej úrovni.

„Koloval vtip, že náš informačný kanál je Denník N. Odtiaľ sme sa dozvedali, čo strana robí. Vychádzalo to z nedôvery predsedníctva voči členskej základni. Tvrdia, že boli úniky informácií,“ hovorí Vladimír Kunst, ktorý bol taktiež členom Progresívneho Slovenska

Dokončenie článku TU.

Zdroj: postoj.sk

Príspevok Odídenci z Progresívneho Slovenska prehovorili o totalitnom fungovaní strany: „PS nie je liberálna strana, nevládnu v nej demokratické princípy, ale napätá a toxická atmosféra spôsobená neslobodnou internou komunikáciou. je zobrazený ako prvý na .