Bratislava 19. novembra 2019 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Ako ináč, pre marxistov je 17. november každoročne príležitosťou oslavovať komunizmus, ktorý označujeme za zločinecký režim nie pod dojmom emócií, ale na základe faktov, ktoré si pripomeňme

Pre dnes poslanca Blahu bola Nežná revolúcia len štátnym prevratom. Nevšimol si, že prevzatie moci komunistami v roku 1948 bolo násilným prevratom na rozdiel od nenásilných demonštrantov v roku 1989, ktorým komunistickí vodcovia ustúpili, lebo pochopili, že ich režim nie je udržateľný a lepšie budú svoje osobné ambície realizovať v sociálno-demokratickom systéme. Niežeby sme ten mali oslavovať, ale aspoň viaceré porušovania ľudských práv skončili.

Hneď na začiatku svojej moci komunisti ožobračili ľudí o ich úspory tzv. menovou reformou. Okradli ich o pôdu v nanútenej kolektivizácii, ktorá bolo tak dobrovoľná, že keď gazda odmietol dať pôdu do družstva, tak musel splácať tzv. kontingenty v produktoch zo zvierat či poľa. Tie boli nastavené tak, aby týchto farmárov zruinovali. Aj fyzické násilie či väzenie bolo prostriedkom donútenia. Vyše 3000 súkromných podnikov, kde pracovalo vyše 60% ekonomicky činného obyvateľstva, bolo zoštátnených. Komunisti možnosť podnikania stopli.

Zabavené aj fabriky, bane, kaštiele… Politika vedená závisťou voči bohatším si postupne získavala svojich podporcov, lebo veď dostávali automaticky z toho, čo sa iným ukradlo. Všetok príjem z práce patril štátu, ktorý ho „spravodlivo“ rovnostársky rozdeľoval. Dnes ešte stále náš príjem patrí štátu, len nám dovoľuje si necelú polovicu svojho zamestnaneckého príjmu ponechať. Aj za komunizmu sa podarilo vyprodukovať všeličo, aj kvalitné veci, nie však vďaka marxistickej ideológii, ale vďaka rozvoju technológií, ktoré prišli vo svete po 2. svetovej vojne, a oveľa intenzívnejšie sa rozvinuli na Západe ako v našom plánovanom hospodárstve. Práve viac kapitalových statkov je dôvod, prečo práca na Západe je lepšie platená, ako u nás.

Ekonomicky efektívne nie je žiaden úradník, manažér ani politik schopný naplánovať výrobu a spotrebu s kontrolovanými cenami, ktoré neodrážajú dopyt a ponuku. Ak trh nemá voľnú tvorbu ceny, tak sa presne stane to, čo si pamätáme z čias komunizmu – dlhé rady na banány, zhánanie bonov na rifle z Tuzexu, prázdne regály a pod. Jednoducho štát nemôže poznať želania, potreby, očakávania miliónov ľudí vo všetkých oblastiach. Tie často nepoznáme ani my rok vopred, nieto ešte na 5 rokov dopredu. Slobodná tvorba ceny a sloboda podnikania sú naozaj kľúčové, nečudo, že ich prijali už aj hard-core čínski komunisti, lebo len tak je možné rýchlo a efektívne reagovať na meniace sa potreby v prostredí konkurencie, ktorá poháňa pokrok.

Keď aj dnes hospodári štát v nejakej oblasti, nie je tam žiadna osobná zodpovednosť politikov či manažérov, že stratia svoje peniaze, ktoré do podnikania normálne podnikateľ dáva. Možno prídu o svoju pozíciu, ale rozhodujú o štátnych peniazoch, či investíciach, ktorých je napokon vždy dosť. V oblasti, kde štát hospodári, nieto ani konkurencie, preto ani tlak znižovať náklady, či zefektívňovať služby tam nie je. Aj preto komunistický systém nevedel držať tempo s rozvojom Západu, čo si dobre uvedomovali aj komunistickí papaláši. Nedostatok konkurencie, osobnej zodpovednosti a motivácie vo vnútri centrálne plánovaných ekonomík bol dôvod zaostávania. Nedostatok slobody bol celkovo nepochopením ľudskej prirodzenosti, hoci komunisti pochopili dobre pokušenie človeka „mať istoty“ za akúkoľvek cenu.

Sloboda vlastniť súkromný majetok je predsa len pilier ľudskej dôstojnosti, ako ju bránili voči komunizmu pápeži minimálne v dvoch encyklikách – pri jeho nástupe a pri jeho páde. Veľmi rýchlo komunisti pochopili, že si treba podriadiť Cirkev, ktorej odpor voči ateistickej ideológii bol jasný. Začiatkom 50-tych rokov pozatvárali pre vieru nielen kňazov a rehoľníkov, ale aj množstvo otcov kresťanských rodín. Mnohí prišli ak nie o život, tak isto o zdravie. Zrušili gréckokatolícku cirkev a začali účinnú kontrolu Cirkvi cez kňazské združenie Pacem in Terris /Pokoj na zemi/.

Komunizmu, ktorého zločiny vo svete boli vyčíslené na 100 miliónov /vrátane Číny a Sovietskeho zväzu/, treba, pán Blaha, ďakovať aj za „výdobytok“ modernej doby – legalizáciu potratov. Počet potratených do tohto čísla nebol započítaný. Útok na právo na život nenarodených a vlastne na život každého začali tiež komunisti. Hodnotu ľudského života merajú podľa chcenosti. Dnes sú marxizmom oveľa viac ovplyvnené západné krajiny, kde už ajnarodení nechcení – či postihnutí alebo starí – majú právo na život upreté. Dieťa je závislé od maternice, tak ho možno zabiť? Veď aj novorodenec je závislý od iných a našťastie ešte nie je legálne sa ho zbaviť. V starobe budeme závislí aj my…

Áno, pán Blaha, na Západe, ktorý tak nenávidíte, prekvitá marxizmus práve v genderovej ideológii. No doštudujte si Engelsa, ktorý videl už v diele O pôvode štátu, majetku a rodiny nebezpečenstvo pre rovnosť v postavení muža a ženy. Tak ako ten robotník mal rebelovať proti svojmu „buržoáznemu“ zamestnávateľovi, tak žena zviazaná jarmom manželstva sa má oslobodiť od muža – potratom, antikoncepciou, rozvodom má mať rovnaké právo si užívať sex bez dôsledkov. A feministkami dotiahnuté do konca – má aj právo si zvoliť akúkoľvek sexuálnu identitu, pohlavie, nebyť spútaná stereotypnými rolami, očakávaniami, či biologickým telom. Nie boj tried, ale tzv. cleavages, tak učia dnes neomarxistické univerzity na Západe gender ideológiu, ktorá prišla až po páde Východného bloku.

Zrekapitulujme si ešte. Lenin ako prvý začal frontálny útok na rodinu. V roku 1920 zaviedol legálne potraty /aj rozvody/ v Sovietskom zväze, ktoré pred vojnou Stalin zakázal pre demografické dôvody. Pre rasové dôvody zakázal potraty Hitler v Nemecku, no legalizoval ich na okupovaných východných územiach v roku 1939. Od 50-tych rokov celý komunistický blok mal potraty legálne. Žena mala mať právo zbaviť sa potomka, lebo veď režim potreboval len nahradiť populáciu a 2,2 detí na ženu výdatne stačilo. Mala sa realizovať nielen rodením predsa, ale pre udržanie ekonomiky režimu aj v ekonomicky prínosnom zamestnaní, ktoré samozrejme malo byť genderovo neutrálne, napr. ako propagovaný ideál traktoristky.

Západ sa len postupne inšpiroval potratovými zákonmi, ktoré salámovo boli zavádzané socialistickými vládami počnúc v Škandinávii, na Islande, v roku 1967 v Británii, 1973 v USA, 1978 v Taliansku atď. V roku 1986 boli v Československu legalizované potraty na žiadosť bez udania dôvodu. Kým dovtedy počet potratov schválených komisiou predstavoval každé piate počaté dieťa, niekoľko rokov po tejto liberalizácii potratov štatisticky každé druhé počaté dieťa bolo umelo potratené. Okolo roku 2000 to bolo každé tretie dieťa a dnes je to už „len“ cca 20 detí denne – taký jeden autobus denne, jedno mesto ako Veľký Krtíš ročne.

Mobilizácia ku kontrarevolúcii /v reakcii na socialistickú revolúciu/ Verejnosti proti násiliu potratu je o to aktuálnejšia.V tento novembrový čas si to treba pripomenúť. A zároveň reagovať na klamstvá ideológov socializmu, ktorým nepatrí priestor v kresťanských či konzervatívnych médiach. Mám pocit, že sa nikto toho neujíma. Tak znova, ako keď v roku 1999 som sa ako vysokoškoláčka podujala zorganizovať oslavu 10. výročia nežnej revolúcie na Námestí SNP, beriem si to za svoju výzvu. Nie, nebola som platená zo zahraničných zdrojov. Sama som ako predsedníčka mládežníckej organizácie zháňala sponzorov, dala dokopy program, ktorý som aj moderovala. STV vysielala z pódia koncert s Händleho Hudbou pre kráľovský ohňostroj, ktorý dirigoval Anton Popovič. Už kto ten ohňostroj strieľal, nepamätám. Pekná spomienka je to.

Jana Tutková

Zdroj