Bratislava 18. novembra 2019 (HSP/Extra plus/Foto:Jana Birošová)

Narodil sa 8. mája 1937 v Bratislave. Vyštudoval strednú priemyselnú školu chemickú v Bratislave. Na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave skončil v roku 1961 ako inžinier v odbore analytická chémia, potom vyštudoval právo s vyznamenaním. Docentúru a ašpirantúru si urobil na STU v odbore odvetvovej ekonomiky chemického priemyslu. Po dokončení štúdií nastúpil ako výskumník do Chemických závodov Juraja Dimitrova, kde prešiel rôznymi pozíciami, až sa stal námestníkom riaditeľa podniku

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Vladimír Lexa st.

V roku 1972 získal Cenu Klementa Gottwalda za realizáciu vlastného výskumu selektívneho herbicídu pre cukrovú repu. Až do roku 1986 bol prvým námestníkom ministra priemyslu SR, kde mal na starosti oblasť výstavby a rozvoja. Bol vládnym zmocnencom pre výstavbu hydrokraku v n. p. Slovnaft Bratislava a antioxidantu CD v n. p. Duslo Šaľa. V rokoch 1986 až 1988 pôsobil ako prvý podpredseda štátnej komisie pre vedecko–technický a investičný rozvoj v Prahe. V rokoch 1989 – 1990 bol prvým podpredsedom slovenskej vlády a zároveň predsedom slovenskej komisie pre plánovanie a vedecko-technický rozvoj, a to pred revolúciou i po nej, pretože bol pre svoje technokratické myslenie mimoriadne uznávaný vo svojej oblasti. Patrí k priekopníkom slovenského podnikania, na ktoré mal všetky predpoklady. V týchto dňoch sa na pulty kníhkupectiev dostáva jeho kniha Lexove zápisky. Vladimír Lexa st.

V bývalom štátnom zriadení ste stáli pomerne vysoko na stupni dôležitosti, napriek tomu ste vraj často boli kritický k chybám vtedajšieho politického vedenia štátu…

Bol som vždy argumentačne pripravený technokrat. V tom čase som napríklad zaviedol brainstorming (kreatívna metóda riešenia problémov) na personálnu prácu a mnohé moderné prvky pre zlepšenie práce i podmienok pre ľudí. Mnohí kolegovia hovorili, že som tvrdý, ale inak to nešlo. Niesol som zodpovednosť za ľudí, ktorí so mnou pracovali, a najmä za ich životy. Verte, že bolo pre mňa veľmi skľučujúce hovoriť na hroboch v prípade pracovného úmrtia. Neostávalo nič iné, len byť tvrdý na pracovnej, ale aj politickej strane. Ak sa niekto snažil presadiť nejaký slabý káder v odbornosti, ktorá mala politické krytie, tak to som neakceptoval. Bol som principiálny, do kádrovej politiky som si od straníckych orgánov nenechal hovoriť, čo nepriamo viedlo ku konfliktom. Vedel som však svoje rozhodnutia argumentačne i výsledkovo obhájiť, a preto som nedostal žiadny stranícky postih.

Dnes sme svedkami, že sa do riadiacich pozícií štátu dostávajú len politickí nominanti, a nie odborníci. Už ste naznačili, že ste si nedali zasahovať do personálneho výberu. Ako to teda bolo za socializmu?

Bolo to zmiešané. Niekde sa však presadili tí, ktorí mali stranícku knižku, lebo stranícky orgán bol nimi posadnutý, to bola chyba. Nerád napríklad spomínam na vtedajšiu spoluprácu s podnikovým riaditeľom chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave, ktorý prišiel z východného Slovenska. Bol politicky lojálny, ale odborne totálne slabý, nerozumel riadeniu ani výrobnému programu, ktorý mala Dimitrovka. Navyše o jeho charaktere hovoril jeden fakt; rozviedol sa s manželkou len preto, že bola presvedčená katolíčka, hoci mal s ňou štyri deti, no on mal milenku. Toto nebolo normálne a mrzelo ma, že človek s týmto charakterom bol členom predsedníctva okresného výboru strany Bratislava III. Medzi nami bolo veľké napätie, nemohol som ho akceptovať odborne ani morálne, a preto som z Dimitrovky odišiel do Chemolaku Smolenice. Hoci som odchádzal z fabriky, ktorú som miloval.

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Vladimír Lexa st.: Mal som k Vladimírovi Mečiarovi veľké výhrady, ale jeho bujačia sila bola pri vzniku samostatnej republiky nespochybniteľná

Štyridsaťročnú éru socializmu médiá mimoriadne zatracujú a vykresľujú absolútne negatívne. Bolo naozaj všetko len zlé?

Prvé obdobie päťdesiatych rokoch bolo katastrofálne. Spomínam si, ako sme v rozhlase počúvali o procese s Rudolfom Slánskym, bývalým generálnym tajomníkom komunistickej strany, kde bol jeden zo skupiny obvinených tiež odsúdený na vysoký trest a vypovedal proti nemu jeho mladistvý syn. A to veľmi surovým spôsobom. Mal asi 15 rokov. Otec sa ma spýtal: „Tiež by si proti mne vypovedal?“ Odpovedal som, že určite nie. Bola to naozaj tragická doba. Taktiež znárodňovanie majetku a zakladanie družstiev bolo veľmi surové. V týchto hektických a životunebezpečných rokoch bol odsúdený na smrť aj bývalý minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis a tiež neskorší prezident ČSSR Gustáv Husák, ktorý bol zatvorený v tvrdom väzení na viac ako desať rokov a aj napriek tomu ostal komunistom a po roku 1968 sa stal prezidentom ČSSR. Nikdy sa neprejavoval ako tvrdý slovenský nacionalista, len sa usiloval o elementárnu spravodlivosť medzi dvomi národmi, a keď sa to preukázalo, tak ho prepustili. Socializmus po roku 1968, aj keď mnohí môžu mať výhrady, nebol taký tvrdý. Nakoniec Gustáv Husák s vtedajším prezidentom Ludvíkom Svobodom boli jediní, ktorí mohli Československo vyviesť z hlbokej politickej krízy, v ktorej sa vtedy nachádzalo.

Zdravotníctvo, školstvo i infraštruktúra takmer dodnes fungujú v koľajach, ktoré sa vybudovali počas 40 rokov socializmu. Dnes žijeme už 30 rokov v kapitalizme a štát stále ťaží zo socializmu…

Investície po roku 1968 boli racionálnejšie nasmerované. Vláda po roku 68 bola relatívne technokratická. Pripravené reformy až do príchodu sovietskych vojsk a vojsk Varšavskej zmluvy by boli štátu zrejme pomohli, keby sa boli zrealizovali. Jedným z prvkov trhovej ekonomiky na konci osemdesiatych rokov bolo JZD Slušovice. Osobne som poznal jeho predsedu Vladimíra Čubu, moderného človeka a svojím spôsobom experimentátora. Prekvapil ma ohromný rozsah investícií, ale aj pestrá skladba ľudí, ktorí tam pracovali. Vyberal schopných ľudí a vedel ich riadiť. Mal tam naťahaných mnoho schopných nielen Čechov, ale aj Slovákov. Toto bola cesta transformácie od socializmu do kapitalizmu. Postupne odovzdávať reštaurácie, drobné obchody do súkromných rúk. A niektoré rozhodujúce aglomerácie-koncerny mali ostať štátnymi podnikmi, ktoré by prinášali financie do štátneho rozpočtu a mali by za sebou výskumné ústavy.

Považujete rozdelenie Česko-Slovenska za správne rozhodnutie?

Som šťastný, že sa Česko-Slovensko rozdelilo. Keby sa tak nestalo, napätie by stále rástlo. Navrch by mali skôr tie fašistické sily ako tie normálne ľavicové, alebo ak chceme, sily s normálnym nacionalizmom. Oceňujem rozdelenie Česko-Slovenska, na ktorom má podiel Vladimír Mečiar. Z jeho strany to bol v istom zmysle hazard. Našťastie to veľmi dobre dopadlo. Keď sa pozeráme na existujúcu štatistiku, Česi sú nám najbližší národ. Máme sa radi. Česi radi chodia na dovolenku na Slovensko, my zase k nim. Ak by sa to nestalo, stále by sme žili s pocitom nevraživosti. Bolo najmä po tom, ako sa objavila téza vtedajšieho predsedu vlády Adamca – každý za svoje. Mohlo sa stať, že federálne úrady by Slovensku prideľovali menej finančných prostriedkov a podobne. Štruktúra federálneho rozpočtu a národných rozpočtov bola pred rozdelením Česko-Slovenska relatívne spravodlivá. Skladba slovenského priemyslu bola však taká, že na jedného obyvateľa sme vyrábali hrubý domáci produkt, ktorý bol v porovnaní s Českou republikou o viac ako dvadsať percent nižší. V Českej republike si vraveli, že keď sa na Slovensku neprodukuje toľko ako u nich, nemôžeme toľko dostávať.

Dodnes existujú ľudia, ktorí sa s rozdelením nestotožnili a želajú si opätovné spojenie Slovákov a Čechov do jedného celku. Myslíte si, že sa to znovu môže stať?

Neviem si to predstaviť a bolo by to maximálne nerozumné, pretože sme sa bezbolestne rozdelili a naučili sme sa vládnuť si sami, a to je nesporná výhoda. Amatéri-herci v politike, ktorí si myslia, že sú politici, si nezaslúžia ani elementárnu úctu.

Ako sa na nežnú revolúciu pozeráte dnes?

Bol som na rokovaní parlamentu, ktorý odsúhlasil Václava Havla za prezidenta. Bol to vtedy výslovne komunistický parlament, aj keď tam boli strany malého autobusu – akou bola napríklad aj Strana slobody. Bol som šokovaný z toho, ako komunisti unisono hlasovali za Havla. Myslím, že zistili, že strana už nemá ďalej podporu a nie je cesty späť. Dôležité však je, že zmeny prešli bezbolestným spôsobom. Slováci dostali šancu, ktorú zvŕšili v roku 1992, keď prijali deklaráciu, a v roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika. To, že sme vznikli ako samostatný štát, považujem za rozhodujúce v súvislosti s nesením zodpovednosti za samých seba.

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Vladimír Lexa st. S Eugenom Suchoňom a Ladislavom Chudíkom

Čo nám November 89 dal a čo vzal?

November nám dal vlastný štát, ale aj divoký kapitalizmus, kupónovú privatizáciu či predaj strategických podnikov do cudzích rúk. Pustili sme si z rúk sliepky, ktoré znášali zlaté vajcia. November nám vzal istotu práce, bezplatného vzdelania i zdravotníctva, podporu pre mladé rodiny a lepšie medziľudské vzťahy, dal nám však iné hodnoty. Hlavnou z nich je sloboda. Často sa hovorí o Husákových deťoch, a práve tie by sme potrebovali, aby sa rodili dnes, pretože by to bola ďalšia podpora štátu do budúcnosti. Štát však nedostatočne vytvára podmienky na to, aby si mladí zakladali rodiny. V Poľsku sa osvedčila podpora rodinnej politiky, tu sme to však stále nepochopili. Ľudia mali v socializme istotu práce, bývania, mladomanželskej pôžičky i starostlivosti o deti v jasliach či materských školách, zadarmo vzdelanie, zdravotníctvo, lieky bez akýchkoľvek doplatkov. V rôznych anketách o socializme ľudia pozitívne hodnotia predovšetkým sociálne istoty.

Fico však hovorí, že ich vláda prináša istoty…

Nezatracujem ho, mal mnoho dobrých nápadov na riadenie štátu, ale dnes máme vo vláde veľa amatérov. Problém je, že každá vláda vždy vymení všetky dôležité „persóny“, ale aj zodpovedných štátnych tajomníkov, lebo ich dosadí politicky. Nerozmýšľajú, že vychovať si dobrého úradníka trvá aj päť rokov a treba sa pozerať nie na stranícke tričko, ale na odbornosť a profesionalitu. Toto tejto vláde tiež zazlievam. Vo Francúzsku alebo v Británii toto nevidíte, vládni úradníci ostávajú na svojich pozíciách, pretože rozumejú svojej práci. Menia sa iba ministri, ktorí si berú iba malý okruh najbližších spolupracovníkov. Keď existuje stabilita, je to na prospech krajiny.

Ako ste vnímali Vladimíra Mečiara na čele nového štátu?

Mal som k nemu výhrady, ale jeho bujačia sila bola pri vzniku samostatnej republiky nespochybniteľná. Je to svojím spôsobom rozporuplná osobnosť, jedného dňa však nesporne budeme mať ulicu Vladimíra Mečiara. História raz zhodnotí, že sa zaslúžil o vznik samostatného Slovenska. To je jeho nehynúca zásluha, na to bolo treba presne takú náturu, ako mal práve on, veľmi ostrú, radikálnu a rozhodnú.

Akými očami na neho pozeráte dnes, keď sa chce vrátiť do politiky?

Myslím, že je to nerealistický krok, predovšetkým preto, že má svoj vek. Zdravie mu tiež uniká ako každému. Viem to porovnať, tiež už mám svoj vek a energia ubúda nielen mne, ale isto aj jemu. Nie je to už ten človek s bujačou silou.

Nemali by prísť do verejného politického života ľudia s úprimnými myšlienkami postaviť tento štát opäť na nohy nielen hospodársky, ale aj vzdelanostne i morálne?

Mladá generácia bude stále viac vstupovať do boja za záchranu slušnosti a morálky. Zvažoval by som, či by do riadenia štátu nemali ísť úspešní podnikatelia. Poviem príklad. Andrej Babiš má v ČR tridsaťpercentnú podporu na rozdiel od demagóga Kalouska, no napriek tomu ho neustále napádajú. Veď nech nezávislé súdy rozhodnú o tom, či urobil chybu v súvislosti s Čapím hnízdom, alebo nie. Babiš mal úspech v živote, je technokrat a pragmatik, tak určite vie lepšie spravovať štát ako ten, kto nemá elementárne skúsenosti. Určite by do politiky mali prísť podnikatelia stredného veku, ktorí majú skúsenosti, ale aj mladí začínajúci podnikatelia, no nie typu Trubana, pretože keď sa ten dostane do parlamentu alebo do vlády, bude to pre Slovensko katastrofa.

Ako ste vnímali udalosti bezprostredne po tzv. nežnej revolúcii, keď sa s podporou VPN a komunistov stal prezidentom republiky Václav Havel?

Havel bol umelecky založený vo vzťahu k ženám, pitiu a životu ako takému. Jemu a ľuďom okolo neho chýbala slušnosť a najmä nerozumeli problematike riadenia štátu. Mali veľmi slabú prípravu na zásadné rozhodovacie procesy. Mal som informácie od letušky, ktorá jeho a ľudí okolo neho zažívala v leteckom špeciáli. Nová vládna kamarila sa aj v lietadle správala bohémsky – neboli jej cudzie oplzlosti, nechutnosti ani slopanice.

Boli ste jediným členom vlády, ktorý hlasoval proti amnestiám Václava Havla. Čas dal vášmu rozhodnutiu za pravdu. Čo vás vtedy presvedčilo hlasovať proti?

Amnestiu Václava Havla, ktorú vyhlásil po zvolení do funkcie prezidenta, považujem za najhoršiu vec tohto obdobia. Zhodou okolností som bol na rokovaní federálnej vlády ČSSR, ktoré prerokúvalo amnestiu. Milan Čič ako bývalý minister spravodlivosti v ére pred Novembrom 1989 nemal odvahu ísť do Prahy a povedal mi: „Mal by si ísť na rokovanie federálnej vlády namiesto mňa. Nehodilo by sa to, aby som tam išiel..“ Tak som tam išiel s tým, že som si od neho vyžiadal súhlas slovenskej vlády, že za nás rozhodnem podľa môjho názoru, ktorý som mu aj povedal: „Prepusťme politických väzňov, ak ešte nejakí sú – osobne si myslím, že už ani nie – ďalej drobných zlodejíčkov, prepusťme tých, keď si manžel alebo manželka vzájomne ublížili pri bitke, keď je niekto zatvorený za prostitúciu, dopravnú nehodu a ďalšie, nie však za principiálne zločiny, napríklad vraždy.“ Okrem mňa boli všetci za. Prepustilo sa veľa vrahov, z ktorých prevažná väčšina bola do pol roka znovu vo väzení. Mnohí z nich boli veľmi nebezpeční a boli dlho vo väzení, stratili sociálne návyky. Mnohých ľudí po amnestii zavraždili, alebo im ublížili na zdraví. Amnestia bola podľa môjho názoru dobrá len na to, aby sa zvýšilo všeobecné napätie v spoločnosti. Takto mali takmer 24-tisíc voličov, ale aj zastrašovateľov. Tí nekriticky podporovali nové zmeny a rozhodnutia, ktoré boli často na toto obdobie pre nové vedenie veľmi dôležité, i keď diskutabilné. Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu sa obávali, čo by sa stalo, keby si to ľudia ešte rozmysleli. Som rád, že som hlasoval proti, pretože život mi dal za pravdu, mám čisté svedomie. Bolo vyslovene politicky nesprávne rozhodnutie prepustiť vrahov, ktorí, ako som sa z tlače dozvedel, okrem iných zločinov napríklad znásilňovali a zavraždili malé dievčatká.

Pražský centralizmus bol počas fungovania spoločnej federácie príslovečný. Bol aj to dôvod na rozdelenie Česko-Slovenska?

V tomto období, už po novembrovej revolúcii, z českej strany začalo ďaleko naliehavejšie dominovať české heslo „každý za své“, čo malo vyslovene protislovenský charakter. Ak bude historický výskum objektívny, tak iste potvrdí, že táto téza bola aj jedným zo základných kameňov rozbitia nášho spoločného štátu, čo sa najmä z českej strany zámerne nespomína. Slovenská strana si oprávnene položila otázku, že keď má platiť „každý za své“, tak prečo má byť Slovensko riadené z Prahy i s veľkou dávkou českého subjektivizmu, čo bol reálny fakt. Mnohí ľudia – novinári aj významní umelci to, žiaľ, dodnes nechápu. Veď si treba uvedomiť, že Slováci dodnes saturujú Českú republiku. Dnes v Prahe žije a pracuje takmer 300-tisíc Slovákov, a to je veľká pomoc. A to isté bolo za socializmu.

Pre socializmus bolo typickým znakom plánovanie. Slovenský kapitalizmus to odmieta napriek tomu, že na Západe, kde funguje reálny kapitalizmus, sa bez dlhodobej stratégie nezaobíde nijaký štát. Prečo je to u nás problém?

Nikomu nevyhovuje, keď štát dobre nefunguje. Strategické plánovanie je nevyhnutné. Navštívil som mnoho svetových koncernov v Japonsku, Nemecku, vo Švajčiarsku, Veľkej Británii a ďalších krajinách, a tam hovorili, že bežne majú plány na 15-20 rokov dopredu a s tým súbežne realizujú výskum. Na Slovensku sa po kupónovej privatizácii všetko atomizovalo a nemáme nijaký výskum, a to je najväčšia chyba. Strategické plánovanie ide ruka v ruke s výskumom a pokiaľ nebudeme mať jedno aj druhé, tak sme hlúpi. Ministri, ktorí sú vo vedení štátu, nemajú na to, aby riadili svoje rezorty bez ohľadu, či išlo o Mečiarovu, Dzurindovu alebo aj Ficovu vládu, pretože v živote neriadili väčšie aglomerácie a neuvedomujú si, že je to pre štát mimoriadne dôležité.

Pripúšťate, že socialistické zriadenie malo chyby, a preto sa to tak ľahko podarilo zrútiť?

V prvom rade to bola geopolitika, pretože Sovieti nevedeli nájsť riešenia na svoje problémy, a to bola chyba. Centrálny plánovaný systém bol veľmi zbyrokratizovaný, vôbec totiž nepoznali trhovú ekonomiku.

Dnes sme súčasťou EÚ, ktorá je rôznorodá a začína byť nejednotná. Myslíte si, že toto združenie prežije? Aký bude ďalší vývoj EÚ?

Myslím, že prežije EÚ a aj Slovensko v nej. Niektoré štáty sú príliš egoistické. Pokiaľ ide o prideľovanie migrantov, nemôže EÚ nútiť SR, ČR, Poľsko a Maďarsko prijímať migrantov. Západným (koloniálnym) krajinám sa ich panstvo zrušilo po druhej svetovej vojne. Veľká Británia surovým spôsobom vykorisťovala tretí svet spolu s Francúzskom, Holandskom, Portugalskom a ďalšími, tak nech nesú dôsledky a zodpovednosť za svoje konanie. S problémom migrácie sa musia vyrovnať práve tieto krajiny, a nie krajiny bývalého východného bloku.

Všetky postsocialistické štáty vstúpili do NATO. Predtým boli súčasťou Varšavskej zmluvy. Dajú sa tieto dva pakty porovnať?

Gorbačov urobil pri rokovaniach o zrušení Varšavskej zmluvy veľkú chybu. Nechal sa oklamať a dopustil, aby sa európske štáty stali členmi NATO. To sa stále rozširuje a najnovšie by sa členmi mali stať aj ďalšie štáty Balkánu. Je to snaha stále viac sa približovať k ruským hraniciam. Ich cieľom by malo byť získať si Rusko na svoju stranu a prestať hovoriť o okupácii Krymu. To je absolútny nezmysel, pretože Chruščov Krym nezodpovedne daroval Ukrajine. Nikdy jej nepatril a Putin si ho vzal späť, čo považujem za správne rozhodnutie.

NATO sa vyhraňuje voči Ruskej federácii a rozmiestňuje svoje radary, základne i vojská v blízkosti jej hraníc. Čo je cieľom tohto konania?

Cieľom je udržať Rusko, aby bolo zaostalé, čo je najväčšia chyba, pretože Rusko neudržia v zaostalosti. To smeruje smelo vpred. Spolupráca Ruska s Čínou bude naďalej pokračovať. USA a EÚ svojím konaním ženú Ruskú federáciu do náručia Číny, ktorá ešte viac zmohutnie. Pritom by pre EÚ aj USA bolo výhodné mať Rusko na svojej strane, aj vzhľadom na vierovyznanie i mentalitu patrí k tejto časti sveta, aj so svojím obrovským územím i nerastným bohatstvom. Politika EÚ a USA je v tomto ohľade mimoriadne neprezieravá. Čím skôr sa toto zastaví, tým lepšie a myslím, že geopolitický vývoj aj bude k tomu smerovať.

Považujete rozhodnutie EÚ zaviesť sankcie proti Ruskej federácii za správne?

Nie. Nemôže byť vojna, pretože Rusko je dostatočne vyzbrojené. USA sú spokojné, lebo si myslia, že sa ich to netýka, že ak bude vojna, tak bude hlavne v Európe. No ten konflikt by sa dotkol celého sveta. Verím, že všetky strany budú mať rozum.

Bola by riešením bipolarita, rozdelenie sfér vplyvu?

K rozdeleniu sfér vplyvu by už len ťažko mohlo prísť, treba hľadať dialóg.

Zažili ste médiá za socializmu a dnes. Vidíte rozdiel v práci novinárov vtedy a dnes?

Iste, fungovala cenzúra, neskôr sa to zvoľnilo. No zďaleka neboli v médiách také osobné útoky, aké sa dejú dnes. V tom čase boli články podložené faktmi, i keď politicky a ideologicky zamerané. Dnes sa zverejňujú neoverené informácie, píše sa bezbreho a často na politickú objednávku. Nakoniec dnes zažívame nechutnú aféru v súvislosti s Kočnerom, ktorý mal kúpené médiá, políciu i sudcov. Mnohí novinári sú dnes veľmi predajní.

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Vladimír Lexa st. S Milanom Čičom po skončení novembrovej vlády SSR

Ako hodnotíte 26-ročný príbeh SR?

Rozvoj mohol byť väčší, keby nebolo divokých privatizácií a nebol by predaj strategického majetku do cudzích rúk. V podstate vďaka tomu, že sme rozhodovali o nových investíciách sami, sme zaznamenali rozvoj. Mohol byť však oveľa širší, keby to boli riadili profesionáli.

Predpokladáte, že kapitalistické spoločenské zriadenie je možné reformovať, aby nastala rovnováha v spoločnosti a sociálne spravodlivejší systém?

Myslím si, že západná Európa začína byť trochu sociálnejšia práve vďaka východnej Európe, ktorá mala skúsenosť so socializmom. Vidí, že musí pozerať aj na radových ľudí. Tento trend by mal pokračovať v socializácii Európy, pretože sú tu rozumní, pracujúci ľudia, ktorí majú na Západe veľmi dobré vedeckovýskumné zázemie, a to je šanca na lepší život pre všetkých ľudí. Viete, mňa vzhľadom na môj vek už z toho zuby bolieť nebudú, ale nechcem, aby boleli moje deti, vnúčence a pravnúčence.

Po akej ceste bude teda Slovensko kráčať ďalej?

Prajem Slovensku vládu bez Trubana a Kisku, pretože oni nebudú robiť pre Slovenskú republiku. Do vedenia štátu musia prísť ľudia so skúsenosťami, s dlhodobými víziami na rozvoj štátu. Treba, aby prišiel niekto nový, ktorý bude inováciou pre štát. Je čas pre štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí budú mať dobrý plán a dostatok energie, pretože po voľbách bude Slovensko čakať veľmi namáhavé obdobie z hľadiska politiky, ekonomiky, ale aj intelektuálnej výstavby novej vlády súdiac podľa kvality vedúcich jednotlivých politických strán.

Lenka Mayerová, šéfredaktorka, Extra plus

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus, www.extraplus.sk

Nezávislé spravodajstvo musí byť zachované!


Plánujeme skvalitniť užívateľské prostredie Hlavných správ a dať vám možnosť sledovať ich bez reklám.


č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Plánujeme prijatie ďalších redaktorov.


Podporte naše úsilie.

Zdroj