Bratislava 12. júna 2019  (HSP/Foto: BUX.sk – Knihy, ktorými žijete)

„Chlapec pri dverách je ako klbko udalostí a klamstiev, ktoré sa postupne rozmotáva a to naozaj napínavým spôsobom. Doslova ma nútil neprestať čítať. Aj v tomto psychotrileri sa ukazuje stará múdrosť, že pravda vždy vyjde na povrch a môže človeka oslobodiť,“ povedala o knihe moderátorka Aneta Parišková

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na snímke obálka knihy

Hlavná hrdinka výbornej detektívky Cecilia Wilborgová má všetko – milujúceho manžela, dve krásne dcéry a závideniahodný dom v bohatom nórskom mestečku Sandefjord – a všemožne sa snaží, aby to tak ostalo. Možno až príliš.

Jej dokonalý život zrazu naruší neznámy chlapec, ktorého rodičia zabudli vyzdvihnúť po hodine plávania. Cecilia si tam prišla po svoju dcéru, no na chlapca akoby niekto zabudol a tak ju poprosia, či by ho nevzala domov. Dajú jej aj presnú adresu. Cecilia neochotne súhlasí, že ho odvezie domov.

Na jeho adrese však nájde iba prázdny, opustený dom. Po rodičoch, či príbuzných akoby sa zľahla zem. A ani chlapec jej v hľadaní nijako nepomáha…

Všetko je však úplne inak. A Cecilii sa zmení život. Pritom už toľkokrát si vravela, že to povie manželovi Johanovi. Proste mu v jedno skoré ráno pošepká do ucha veci, ktoré mu nikdy nepovedala. To, čo urobila. Možno by ju aj naďalej držal, možno by ju neprestal milovať a ostal by s ňou… Teraz je však už neskoro.

Príbeh Chlapec pri dverách je výborne vystavaný, zamotaný a z Cecilie sa postupne stáva doslova troska. Naozaj môže za to, že chlapca nikto nevyzdvihol? Skutočne môže mať aj takáto napohľad elegantná žena s dokonalým životom v skrini kostlivca?

Alex Dahlová je napoly Američanka, napoly Nórka. Narodila sa v Osle, vyštudovala lingvistiku, biznis manažment a kreatívne písanie. Striedavo žije v Londýne a Sandefjorde, kde aj umiestnila svoj príbeh.

Krimi Chlapec pri dverách prináša

Knižný kompas – vaša cesta ku knihám

Začítajte sa do novinky Chlapec pri dverách:

Je utorok, budím sa podráždená. Ak mám byť úprimná, stáva sa mi to často, ale dnes je to horšie ako zvyčajne. V prvom rade preto, lebo sa budím sama – Johan išiel už po tretíkrát tento mesiac do Londýna – a v druhom rade preto, lebo je október a takmer do deviatej bude úplná tma. S nevôľou vyleziem z postele, chvíľu stojím pri okne a hľadím na prístav. Ešte nie je ani sedem, ale na opačnej strane zálivu sa už dlhý rad áut pomaly posúva k diaľnici. Od vody v prístave sa cez hrozivo tenkú vrstvičku ľadu matne odráža mesačný svit. Zdola počujem, že moje dcéry sa už začali hádať. Letmo pozriem na mobil, je plný správ a zmeškaných hovorov, ale teraz sa nimi skrátka nedokážem zaoberať. Pri tom všetkom, čo sa deje, som sa minulý týždeň ledva dostala do kancelárie, ale dnes tam zájdem.

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na snímke Alex Dahlová

Niekoľkokrát sa prehnane zhlboka nadýchnem a nespúšťam pohľad z mesiaca, ktorý je stále vysoko; tajomstvo zvládania stresu vraj spočíva v uvedomovaní si prítomného okamihu. Snažím sa vidieť Sandefjord taký, aký je v lete, vtedy je naozaj radosť stáť pri tomto okne a pozorovať pokojný, idylický vnútorný prístav plný motorových člnov v jasnom svetle neskorého popoludnia. Slnko tu svieti častejšie než takmer na ktoromkoľvek inom mieste v Nórsku, no musím povedať, že zimy sú tu výnimočne sychravé a pochmúrne. Podľa predpovede môžeme dnes popoludní očakávať ďalší prudký lejak, ale zatiaľ je vonku chladno a jasno. Ešte zopár ráz sa zhlboka nadýchnem a duševne sa pripravím na všetko, čo ma dnes čaká. Každý má zrejme raz za čas pocit, že sa naňho rúca celý svet.

V mojom svete je utorok mizerný deň. Najmä teraz, keď sa od nás Marialuz rozhodla odísť v polovici obdobia, na ktoré sme s ňou boli dohodnutí, a ja som ostala bez opatrovateľky. S týmito ľuďmi je to ani z voza, ani na voz. Nie som práve šťastím bez seba, že mám doma niekoho cudzieho, ale celkom určite mi nevyhovuje, ak musím všetko zvládať sama. To sa jednoducho nedá. Hlavne v utorok, keď majú obe dievčatá mimoškolské aktivity každá na opačnej strane mesta. Nicoline chodí na piatu na balet a Hermine má o šiestej plávanie. Nicoline končí o pol siedmej, ja musím ísť do mesta po ňu a zoberiem ju na plaváreň, kde sedíme na škaredých plastových stoličkách a do štvrť na osem sa dívame, ako sa malé deti čľapkajú vo vode. Nicoline mrnčí celú polhodinu, čo sme tam, a prestane len ak jej dám svoj mobil, aby mohla pozerať videá o tom, ako si spraviť make-up, a kúpim jej k tomu nejakú sladkosť, čo, pravdaže, vždy spravím.

Dnes večer som mimoriadne vystresovaná a popudlivá, lebo v práci sa veci nevyvíjali celkom podľa plánu. Pre svojich klientov robím doslova prvé aj posledné, no i tak si nájdu dôvod sťažovať sa. Angela Salomonsenová dnes mala tú drzosť mi poslať mail, v ktorom tvrdí, že tie ručne šité fialové hodvábne vankúše, čo som pre ňu objednala z Lyonu, vyzerajú vo svetle jej zimnej záhrady ako bledosivé, a žiada ma, nech jej okamžite zavolám, aby sme to mohli prediskutovať. S takýmito vecami sa musím zapodievať ako interiérová dizajnérka v bohatom meste plnom rozmaznaných a znudených domácich paničiek. Občas sa mi zdá ako zázrak, že vôbec pracujem, keď vezmeme do úvahy, že mám dve malé deti, manžela, ktorý je neustále na cestách a nijakú opatrovateľku. Niežeby som naozaj musela, ale mám svoju prácu celkom rada, a môj životný štýl je finančne veľmi náročný. Navyše, v mojich kruhoch sa považuje trochu za lenivosť, ak človek nechodí do práce. Jedine že by ste doma piekli cupcaky a blogovali o tom, čo teda ja nerobím, keďže neznášam cupcaky aj blogy.

Vonku silno prší, a ako tak hľadím na prúd vody, čo šľahá do presklenej steny za bazénom, príde mi na um, že už si ani nepamätám, kedy naposledy sme mali deň bez dažďa. Október je zrejme na mnohých miestach takýto, ale nazdávam sa, že patrím k ľuďom, ktorí sú výnimočne citliví na ponuré nebo a usmoklené, veterné počasie – narodila som sa v znamení býka a potrebujem, aby prostredie, v ktorom sa pohybujem, bolo za každých okolností príjemné.

Keď sa deti zoradia pri metrovej skákacej doske, moju pozornosť zaujme jeden malý chlapec. Vlastne ani neviem prečo. Je výrazne menší ako ostatné deti a má hladkú tmavoolivovú pokožku. Pohojdáva sa na pätách, šúcha si ramená, ale na tvári sa mu vôbec nezračí roztopašný výraz, aký majú ostatné deti, ktoré čakajú, kým na ne príde rad. Pôsobí vystrašene. Poobzerám sa a medzi ostatnými dospelými, čo čakajú v prekúrenej, zaparenej miestnosti skúšam nájsť jeho rodičov – nezdá sa mi, že by som ho tu predtým videla. Je tu matka tej bucľatej Sary, ktorej sa zakaždým snažím vyhnúť – od viacerých ľudí som počula, že zúfalo túži po spoločnosti a posledné, čo potrebujem, je, aby sa na mňa prilepila nejaká neodbytná mamička.

Tam je zas Emrikov otec – príťažlivý chlapík, kedysi dávno to bol môj spolužiak zo školy a teraz je z neho policajt. Občas naňho letmo pozriem a vzápätí rýchlo uhnem očami. Cítim, že na mňa hľadí, no počkám o desať sekúnd dlhšie, ako by som chcela, a až potom mu pohľad opätujem. Venujem mu sotva badateľný úsmev a on sa okamžite usmeje tiež, ako vďačné šteniatko. Teraz už sa správam slušne, i keď mi to nepadne ľahko; no boli časy, keď by som z tejto našej hry bola od vzrušenia celá bez seba, možno by som si rozopla vrchný gombík na blúzke a pomaly prešla jazykom po zadnej strane zubov. Prezerám si ostatných rodičov, skúmam, ku komu by chlapec mohol patriť, a nápadne ignorujem žiadostivý pohľad Emrikovho otca.

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete

Vážení čitatelia, Hlavné Správy sú v zúrivej ekonomickej vojne s liberálnym establišmentom. Podporte nás a pomôžte nám vybojovať zápas o konzervatívne hodnoty. Vážime si každé euro.


č. účtu: SK65 0900 0000 0051 5666 1326

Zdroj