Bratislava 10. marca 2019 (HSP/Foto:Karol Jerguš)

Narodil sa roku 714 v Carihrade.  Rodičia jeho boli veľmi bohatí a nábožní. Už pred narodením vyznačil ho milostivý Boh. Zbožná matka jeho Anna vzdychala bola k Bohu v nedeľu veľkonočnú, aby ráčil vyslyšať prosbu jej a darovať jej syna

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na snímke svätý Štefan Mladší

Po mnohých modlitbách slyšala vo sne slová:

„Buď pokojná, modlitba tvoja je vyslyšaná!“  O krátky čas presvedčila sa, že milostivý Boh vyslyšal vzdychanie jej. Keď sa narodil synčok, obetovala ho preblahoslavenej Panne Márii a riekla:

„Prijmi, ó Matka Božia, tohoto milovaného syna môjho, ktorého daroval mne Boh na prímluvu tvoju!“

A keď počula, že sv. Germán kráča v slávnostnom sprievode do hlavného chrámu v Carihrade, aby zaujal stolec arcibiskupský, ponáhľala sa do chrámu sv. Sofie, aby uzrela sv. Germána. I vystúpila s novonaodeným synkom na stolicu, popri ktorej mal ísť sv. arcibiskup. A keď kráčal popri nej, zvolala:

„Požehnaj, ó pane, dieťa moje!“ Sv. Germán pozdvihol ruku k požehnaniu riekol:

„Nech požehná ho Pán na prímluvu prvého mučeníka Svojho!“

Po službách Božích pokrstil sv. Germán synka jej a dal mu meno Štefan mučeník. Pod ochranou zbožných rodičov rástol potom chlapčok v nábožnosti a láske Božej, kým neoddali ho najslávnejším učiteľom ku vyučovaniu a vychovávaniu. Osvojil si základné vedomosti o katolíckom náboženstve. A svätá veda, ako i skvelý príklad rodičov, ktorí vinuli sa s celým srdcom k pravej viere Kristovej, zachránili svätého Štefana Mladšieho cez celý život jeho.

Keď povyrástol, najradšej čítaval sv. Písmo a spisy sv. Jána Zlatoústeho . I mŕtvil telo svoje, že všetci ľudia obdivovali zbožného vznešeného mladíka. Už v šestnástom roku objavovala sa u svätého Štefana Mladšieho veľká sila duševná, ktorú si osvojil hlbokými vedomosťami a horlivými modlitbami. Už roku 726 vydal bol surový a nevzdelaný cisár Lev Isaurský rozkaz, aby kresťania nectili obrazy. Márne namáhal sa sv. Germán poučiť sprostého tyrana, ktorý vyšinul sa z obecného vojaka na trón cisársky a neznal ani čítať ani písať, v akom zmysle  cirkev dovoľuje ctiť obrazy. I pápež Gregor II. odpísal r. 730, že nie mocnárom, ale biskupom náleží rozhodovať vo veciach viery. Tyran pozhadzoval pravoverných biskupov a ustanovil na miesto ich nehodných slávobažných ľudí. Na celom Východe borené boli sochy a obrazy.

Mnoho nevinnej kresťanskej krvi bolo vyliatej. V samom Carihrade zúrili bezbožní obrazoborci zločinnou rukou proti chrámom Božím, obrazom svätých a proti pravoverným kresťanom. Mnohí katolíci utekali z kacírskeho mesta, aby zachránili život svoj. I zbožní rodičia svätého Štefana prinútení boli opustiť nešťastné rodné mesto. Na úteku svojom odovzdali starostliví rodičia synka svojho opátovi Jánovi v kláštore sv. Auxencia, ktorý ležal na vrchu oproti Carihradu blízko mesta Chalcedónu. Mládenec vyznačoval sa takou horlivosťou v dosiahnutí dokonalosti kresťanskej, že opát Ján podal mu už po jednom roku rúcho rádu a že sám zložil so svätou nadšenosťou slávnostný sľub. I bol v kláštore vzorom pokory, poslušnosti a obetovavej lásky.

Povinnosťou jeho bolo starať sa o hmotné zaopatrenie kláštora a on konal službu svoju k veľkému uspokojeniu bratov; denne prinášal pokrm i vodu zo značnej diaľky a z veľmi ťažko prístupného miesta. Medzitým zomrel zbožný otec svätého Štefana a matka jeho i dve sestry ostali bez podpory. Na rozkaz predstavených vybral sa i svätý Štefan do Carihradu, aby usporiadal pozostalosť otcovskú a postaral sa o matku i o sestry. I popredal všetko, rozdal utržené peniaze chudobným, opatril matke a sestrám miesta v kláštoroch v krajinke Bithynii a sám navrátil sa potom do kláštora sv. Auxencia, i pokračoval v čítaní sv. spisov, v rozjímaní a plnení povinností svojich. Roku 744 zomrel zbožný a znamenitý opát Ján. A mnísi vyvolili jednohlasne tridsaťročného brata, svätého Štefana za opáta svojho. A mnísi auxencinskí volili dobre a nezmýlili sa v mladom mužovi Božom.

Vyvolil si úzku celu, ktorú obýval bol predchodca jeho, na vrchovci vrchu, lebo bratia obývali zväčša roztrúsené sem-tam izbičky, ktoré ležali na vrchu sv. Auxencia, a utvorili tak jednu rodinu, iba k spoločným službám Božím schádzavali sa všetci do kláštora, ktorý ležal na úpätí vrchu. Ustavičná modlitba, odpisovanie kníh a pletenie košov i sietí rybárskych boli obyčajné práce mníchov. Sv. opát prevyšoval v zbožnosti všetkých a vyhľadával prácou ručnou chlieb svoj. Potreby jeho telesné boli veľmi skromné, že mohol ešte i chudobným udeľovať almužny. Zbožný život opátov známy bol ďaleko a mnohí učeníci prihlasovali sa k nemu, tak že behom rokov počet mníchov veľmi vzrastal. V štyridsiatom druhom roku svojom složil svätý Štefan z pokory úrad svoj, vyvolil si za obydlie úzku jaskyňu, podobnú hrobu, v ktorej nemohol ani len stáť, ale iba ležať.

Jaskyňa prikrytá bola iba z polovice, tak že videl vždy nebe, po ktorom túžil, v lete vystavený býval horúčosti slnečnej, v zime dážďu, sňahu a mrazom. Život jeho v tejto pustovni bol veľmi prísny. Za rúcho slúžila mu drsná koža ovčia, pod ktorou nosieval železnú reťaz, ktorá visela s pliec na bedrá v podobe kríža a ktorá pripevnená bola k telu pod pazuchami a na drieku železným opaskom. Postieval sa prísno. Vo dne a v najväčšej Čiastke noci zaoberal sa modlitbami, prespevovaním žalmov, čítaním posvätných spisov a rozjímaním. Z ďaleka prichádzali k nemu ľudia, aby prosili ho o radu alebo o príhovor u milostivého Boha. Mnísi, ktorých prenasledovali bezbožné úrady cisárske, prichádzali v zástupoch k nemu; a múdry muž Boží prijímal ich láskavo a radil, aby utiahli sa do vzdialených krajov, kde nebolo  obrazoborcov.

Toho času zúrilo nové prenasledovanie katolíkov pre ctenie obrazov. Roku 754 zhromaždil bol nový cisár, Konštantín Kopronymus, syn predošlého hlúpeho zúrivca, ktorý nebol ani kresťanom, ani židom, ani pohanom, zhromaždenie kacírskych biskupov, aby odsúdili ctenie obrazov svätých. Kacírskí biskupi, ktorých ustanovil na miesto pravoverných z čiastky otec jeho Lev Isaurský a z čiastky on sám, vyhoveli radi žiadosti násilníckeho cisára. A tyran prevýšil v zlosti i otca svojho, lebo dal vraždiť kresťanov, ktorí ctili obrazy čo i len súkromne. Mnohí mnísi, kňazi a pravoverní kresťania prichádzali na poradu ku svätému Štefanovi, čo by mali robiť v tom prenasledovaní, čo učiť a veriť. Svätý Štefan utvrdzoval ich v pravej viere, tešil a radil, ako sa majú držať, i povzbudzoval vo vytrvalosti. Násilnícky cisár dopočul o svätosti a vážnosti muža Božieho a chcel si získať ho pre bezbožný cieľ svoj a vymôcť podpis jeho. I poslal na vrch sv. Auxencia ku svätému Štefanovi radcu svojho Kallista, úlisného a výrečného chytráka, s darmi a s odkazom, ako si váži cisár učenosť a nábožnosť jeho, a práve preto očakáva od neho, že podpíše uzavrenie zvolaných biskupov a prispeje ku pokoju cirkve. Ale svätý Štefan nechcel podpísať uzavretie kacírskych biskupov, ktoré čelilo proti zrejmému zdedenému učeniu cirkvi a riekol, že je hotový umrieť pre úctu posvätných obrazov.

On hovoril z vážnou dôstojnosťou:

„Nie, pane môj, ja nemôžem podpísať nariadenie zhromaždenia kacírskych biskupov k úpadku čistej viery! Nikdy nepritiahnem si kliatbu Božiu a katolíckej cirkve. A každodenne hotový som obetovať krv a život svoj pre úctu obrazov, ktorú potlačiť chce cisár na večnú hanbu svoju. Keby som nemal v tele svojom viac krvi, než môžem držať na dlani, predsa chcem ju vycediť pre obraz ukrižovaného Ježiša. Zanes naspäť dary cisárovi, ktorý sa nebojí postaviť na čelo hnusných bludovercov, lebo olej hriešnikov nebude voňať v cele mojej a pokrm, ktorý posiela mne, nepoškvrní ústa moje.“

Zahanbený navrátil sa radca k cisárovi a oznámil mu odpoveď svätého. Cisár rozpálil sa hnevom nad tou odpoveďou, a to tým viac, lebo očakával prajný výsledok. I rozkázal Kallistovi, aby hneď išiel s vojakami ku pustovni smelého mnícha, odviedol ho do kláštora, na úpätí vrchu ležiaceho, a strážil ho tam s ostatnými mníchmi, dokiaľ by nedostal iný rozkaz. Kallistus prišiel s vojakami k pustovni svätého Štefana, i vytiahli ho násilne z úzkej jaskyne. Ale keď videl, že svätý pustovník ani rovno stáť, ani chodiť nevládze, zadivili sa a boli pohnutí k útrpnosti. Veď ustavičnými pôstami bol celkom vysilený a k tomu celé roky sedával a kľačiaval zhrbený v nízkej jaskyni. I vzali ho útrpní vojaci na ruky svoje a niesli ho s najväčšou šetrnosťou do kláštora. Tu strážili vojaci svätého Štefana a ostatných mníchov za šesť dní. Za tento čas nepožívali uväznení mnísi so svätým Štefanom žiadneho pokrmu, modlili sa neprestajne a prespevovali žalmy vo dne i v noci. Keď cisár Konštantín Kopronymus odišiel bol vtedy (r. 757) do vojny proti Bulharom, nevedeli vojaci, čo majú robiť s väzňami, i odniesli na siedmy deň svätého Štefana zase naspät do pustovne jeho. Keď sa navrátil cisár z výpravy vojanskej do Carihradu, oznámil mu úskočný radca Kallistus, že možno zničiť svätého. Štefana úkladom. Pomluvou mal byť uvedený do podozrenia u pravoveriacich a pozbavený vážnosti, akú všeobecne požíval. I podkúpil zlostný dvoran peniazmi jedného bezbožného mnícha, aby tento rozširoval utrhačnú povesť, že svätý Štefan stojí v hriešnom obcovaní s istou vdovou, ktorá na radu jeho vstúpila do ženského kláštora, ktorý ležal neďaleko kláštora svätého Auxencia na úpätí vrchu. Keď cisár dopočul o tejto utrhačnej obžalobe, rozkázal sudcovi, aby išiel s vojakmi do kláštora mníšek, uväznil vdovu a doviedol do Carihradu.

Mníšky odbavovali práve modlitby svoje, keď zrazu vylámané boli dvere osamelého kláštora a zaznela kliatba kacírskych vojakov i šramot zbraní. Zbožná pieseň Bohu zasvätených panien zatíchla a zavznievalo bojazlivé vzdychanie. Všetky mníšky rozutekali sa, aby sa schovali pred zbojníkmi. A iba predstavená, menom Anna, ostala stáť neohrožene na chodbe a pýtala sa po príčine bezbožného nápadu na tichý kláštor. Sudca zdelil jej rozkaz cisárov.I zavolala opátka obviňovanú a naložila jej, aby išla v mene Božom s jednou sestrou ku cisárovi a tam hovorila pravdu. Sám cisár, bezbožný Konštantín Kopronymus, vyslýchal uväznenú mníšku, i pýtal sa bezočive, aké prostriedky použil opát Štefan, aby mohol zviesť ju k zločinu. Nevinná mníška zvolala:

„Pane, hľa, telo moje je v moci tvojej! Daj mučiť ho dľa vôle svojej, ale nepočuješ odo mňa nič iného iba čistú pravdu, že Štefan je nevinný svätý muž, ktorému ďakujem za duševné spasenie svoje.“

Na všetky ostatné necudné otázky mlčala zbožná mníška. Tyran dal ju odviesť do žalára. Na druhý deň predvolal ju úslužný sudca na námestie v Carihrade, kde zhromaždil sa veľký zástup ľudu a zase vypočúval nevinnú. Neohrozená zbožná mníška zastávala slávnostne svätý život opáta Štefana. Sudca ukázal na zväzok prútov a riekol:

„Týmito dám šľahať teba až na smrť, keď nevyznáš sa z hriešneho obcovania s opátom.“

Mníška mlčala. Na pokynutie sudcovo pochytili vojaci nevinnú mníšku a šľahali ju poviazanú prútami tak dlho, kým nezamdlela a dýchať neprestala. Na smrť ubičovanú mníšku odvliekli suroví vojaci do kláštora, kde úbohá nezadlho zomrela. Keď svätý Štefan neprestával povzbudzovať pravoverných kresťanov ku vyznávaniu svätej viery a ku vytrvanlivosti v krutom prenasledovaní, vymysleli obrazoborci novú nástrahu, aby dolapili sv. opáta, umlčali a zničili. Cisár zakázal prijímať novicov do kláštora, najmä spomedzi sluhov svojich, aby prejavil nenávisť svoju proti katolíkom. Na radu úslužných kacírskych dvoranov naviedol sám jedného sluhu, aby išiel ku svätému Štefanovi, pretvaroval sa ako kajúcnik a prosil o prijatie do kláštora. Úslužný dvoran, menom Juraj Synklet, prišiel ku pustovni svätého Štefana, pretvaroval sa ako pokorný kajúcnik a prosil o prijatie do rádu.

Svätý Štefan poznal, že prosebník náleží k dvoru cisárskemu, lebo nemal brady, ktorú zakázal cisár nosievať. Nechcel dopustiť, aby bol prijatý medzi bratov, i preto, lebo znal prísny zákaz cisárov. Ohavný klamár nedal sa odbyť a hovoril s ľútostivým plačom, že je prenasledovaný u dvora Konštantínovho pre vyznávanie pravej viery a že duševné spasenie jeho vystavené je veľkému nebezpečenstvu. Svätý Štefan, ktorý v zbožnosti svojej neznal, čo je podlosť a pretvárka, zľutoval sa nad ošemetníkom a podal mu rúcho rádu. Podlý dvoran Synklet ušiel o niekoľko dní z kláštora a prišiel v rúchu mníšskom ku zlostnému cisárovi. Na druhý deň povolal cisár kacírskych mešťanov do divadla, zaviedol ta i podvodníka, predstavil ho ľudu v rúchu mníšskom, žaloval pred zhromaždenými na mníchov a zvláštne na svätého Štefana, že opovrhujú zákonmi cisárskymi a že opát láka k sebe dvoranov jeho a kazí, ako majú príklad na prítomnom Synkletovi. Na to strhol s podvodného dvorana rúcho mníšske, hodil ho medzi ľud, ktorý zneuctil ho a pošliapal nohami. I dal vyzliecť do naha ošemetníka, položiť ho na zem, oblievať a umývať vodou, aby vraj „nečistota mníšska zišla z neho.“  A potom dal ho obliecť do skvostného rúcha dvorského. Takýmto spôsobom a hnusným nadávaním na mníchov vzbúril tyran zberbu kacírsku proti svätému Štefanovi a bratom jeho, aby zakryl ohavný úmysel svoj a ospravedlnil ukrutné pokračovanie svoje proti katolíkom. I vyslal cisár Konštantín Kopronymus vojakov na vrch sv. Auxencia, aby vylial pomstu svoju na nevinných mníchov. Suroví kacírski vojaci vyhnali mníchov z kláštora a z pojediných chyžiek, podpálili kláštor, chyžky a chrám, vytiahli svätého Štefana z pustovne jeho, vláčili ho po skalách a tŕňoch, bili ho a tupili až ho dovliekli ku brehu morskému a zavreli do kláštora v meste Chrysopole, ktoré ležalo neďaleko Carihradu. Po niekoľkých dňoch poslal tyranský cisár do kláštora miešanú komisiu, ktorá pozostávala z piatich kacírskych biskupov, z radcu Kallista a tajomníka cisárovho, aby vyšetrovali svätého Štefana.

I priviedli vojaci svätého Štefana v reťazoch skutého pred vyšetrujúcich sudcov a sv. opát zastál si s vyjasnenou tvárou pred bludovercami. Kacírski biskupi prihovorili sa mu na oko priateľsky a pochlebovali mu. Na to vyzvali ho, aby premenil zmýšľanie svoje a podpísal uzavretie cisárovo a biskupov. Áno, vysvetlili mu, že treba je, aby podpísal výnos miestneho cirkevného snemu. Svätý Štefan nedal sa zvyklať vo viere, ale dokazoval nepodvratne, že ten snem nemá žiadnej platnosti, lebo že bol zvolaný bez vedomia pápeža, ako najvyššej hlavy cirkevnej, a od stolice rimskej nebol potvrdený a že to učenie hlásané je iba kacírskymi biskupmi i uzavretie toho snemu čelí proti všetkým všeobecným snemom cirkve. Konečne pýtal sa ich: „Či to nie je pravda ?“ A oni nútení boli mlčať.

Potom obrátil oči svoje k nebu a zvolal:

„Kto nevzýva Pána Ježiša Krista v obraze Jeho, nech je prekliaty!“  Na tieto slová povstal kacírsky biskup z Nikomedie, pyšný, surový a svetársky človek, a chcel udrieť svätého Štefana. Ale priskočil kacírsky vojak, predišiel ho a hodil svätého Štefana nemilosrdne na zem. Svätý ďakoval Bohu za trýznenie. Radca cisársky Kallistus a tajný pisár zahanbili sa nad touto surovosťou kacírskeho biskupa a vojaka a odišli z kláštora z nehodnými biskupmi. Poslanci vrátili sa k cisárovi, ktorý sa spýtal, čo vykonali. Kallistus odpovedal:

„My sme premožení!“ I chválil učenosť, výmluvnosť a cnosti svätého Štefana. Tyranský cisár škrípal zubami od zlosti. Nevedel si rady; lebo neopovážil sa zavraždiť svätého muža, ktorého ctili nielen katolíci, ale i veľmi mnohí miernejší kacíri a obával sa vzbury ľudu nielen v Carihrade, ale i v okolí. Konečne rozhodol sa tyran a vypovedal svätého Štefana do vyhnanstva na ostrov Prokonuesus. Svätý trpiteľ Štefan ďakoval milostivému Bohu, že omilostil ho a poprial mu trpieť trýznenie a potupu pre česť Syna Jeho, Pána Ježiša Krista, i odišiel roku 763 s radosťou na pustý ostrov. Na ostrove vyhľadal si svätý Štefan pri brehu morskom jaskyňu v brale a vyvolil si ju za obydlie. Tu žil veľmi prísno. Jedával korienky, ovocie poľné a zeliny, čerstvú pitnú vodu poskytovala mu blízka studnička. Nezadlho prišli za ním i bratia mnísi, ktorých dal bol rozprášiť zverský tyran z vrchu sv. Auxencia, a doviedli sebou i milovanú matku a sestry svätého Štefana, ktoré neskôr i pomreli na tomto ostrove. Ostrov Prokonuesus stal sa veľkým chrámom. Modlitby a chválospevy ozývaly sa tam dňom i nocou. Svätí vyhnanci žili pri najväčšej chudobe a biede veľmi šťastlivo a spokojne. Denne navštevovali spoločne kostolík sv. Anny, ktorý si opravili, a odbavovali služby Božie.

S ostrova rozširovalo sa učenie ďalej na Východ, že posvätné obrazy majú byť ctené pravovernými kresťanami. Svätý Štefan konal vo vyhnanstve svojom i mnohé divy, ktorých povesť rozniesla sa široko-ďaleko. Medzi inšími donesený bol ku svätému Štefanovi vojak, ktorý bol pošinutý na všetkých údoch. Pokrvní prosili sv. opáta, aby požehnal ťažko nemocného. Svätý Štefan podal vojakovi ku poľúbeniu znamenie sv. kríža a prežehnal ho.

Sotva dotkli sa perný vojakove sv. kríža, hneď bol zázračne uzdravený. Šťastný vojak navrátil sa do Carihradu a verejne zveleboval svätého Štefana ako muža Božieho a horlil proti bezbožným obrazoborcom. Nadvážnosť svätého Štefana vzrastala zo dňa na deň, ako i úcta ku posvätným obrazom a sochám. Keď dozvedel sa o tom tyranský cisár Konštantín Kopronymus, rozbesnel sa proti svätému ešte viac. Rozkázal vojakom, aby uväznili sv. opáta jako buriča ľudu, a priviedli poviazaného do Carihradu. Tyran chcel mať na blízku muža Božieho, aby sa mohol vypomstiť nad ním. Suroví vojaci poviazali okovami ruky a nohy svätého Štefana a privliekli ho do hlavného mesta. Po niekoľkých dňoch dal si Kopronymus predviesť sv. opáta a v zúrivosti zvolal, keď uzrel ho:

„Či je tento ten bedár, ktorý všade hanobí mňa a strpčuje život môj?“

Svätý Štefan mlčal pri týchto potupných slovách zúrivca. Kacírsky cisár hanobil ďalej svätého opáta a konečne zvolal:

„Nehanobník, či neodpovieš na otázky moje? Alebo či myslíš snáď, že nie som hoden toho?“ Svätý riekol vážne:

„Vladár a cisár! Keď máš oprávnenú príčinu, aby si zavraždil mňa, nuž neodkladaj, ja som pripravený k tomu. Ale keď si dal zavolať mňa, aby si vypočul mňa, nuž ukoj hnev svoj. Zákony ríše tvojej nakladajú, aby sa mierne zachádzalo i so zločincom.“

I začal sa výsluch o ctení obrazov. Cisár pýtal sa svätého Štefana:

„Či my šliapeme Krista nohami, keď šliapeme obraz Jeho? Prečo považuješ nás za kacírov?“

Svätý Štefan dokazoval dôkladne učenie sv. cirkve, že ctiť sa majú obrazy svätých. Prítomný kacírsky biskup zastával obrazoborcov. Svätý Štefan prosil sudcu o peniaz. A keď mu ho podali, ukázal na obraz cisárov, ktorý nachádzal sa vyrytý na ňom, a pýtal sa cisára:

„Pane, čí je toto obraz a nápis?“  Cisár odpovedal zachmúreno a zlostne:

„Číže by bol, leda cisárov?“  A svätý múdry opát pokračoval:

„Keď by niekto hodil na zem s opovržením tento peniaz a pošliapal nohama, či by bol trestaný?“   Shromaždení sudcovia odpovedali:

„Ten bol by vinný velezrady a ako taký bol by i trestaný.“  Muž Boží hovoril povýšeným hlasom:

„Ó poľutovania hodná zaslepenosť! Vy hovoríte, že hoden je trestu ten, kto zneuctí obraz panovníka, smrteľného človeka. A aký že trest zastihne teda tých, ktorí šliapu nohami a zneucťujú obrazy Spasiteľa Božieho, svätej Matky Jeho a iných svätých? Či možno konať takýto hrozný zločin bez trestu?“

A keď všetci porazení mlčali, hodil neohrožený muž Boží peniaz na zem a pristúpil ho s opovržením. Prítomní vrhli sa ako šialení na sluhu Božieho a chceli vyhodiť ho von oknom. Cisár, ohromený týmto výstupom, bránil svätého Štefana pred úslužnými zúrivcami, dal poviazať ruky jeho na zadok, hodiť mu povraz na krk a tak viesť, ako velezradcu, ulicami Carihradu do žalára, aby bol úradne odsúdený. Medzi tým, čo sa toto dialo so svätým Štefanom, prenasledovali kacírski obrazoborci vždy viac a viac pravoverných kresťanov, a to bez ohľadu na vek a stav, nielen v samom Carihrade, ale po celom Východe, ba i na Západe, kam siahala moc bludarského tyrana. Cisár Konštantín Kopronymus vydal prísny rozkaz, aby všetci poddaní jeho zložili prísahu, dľa ktorej mali sa odrieknuť ctenia sôch a obrazov svätých, áno i opovrhovať nimi a kde by sa ešte nachádzali, boriť, páliť a ničiť ich. Následkom tohoto utrutného rozkazu nútili všetkých kresťanov, aby skladali túto bohaprázdnu prísahu. Kto neuposlúchol, bol hrozne mučený, okaličený, zavraždený; najmenšou pokutou bolo, keď zhabané boli niekomu statky a majetky jeho a keď bol poslaný do vyhnanstva. A tak boli ukrutne prenasledovaní skrze kacírskych obrazoborcov v celej východnej ríši rimskej katolícki veľmoži, zemani, mešťania, roľníci, kňazi, mnísi a mníšky, ba i vojaci cisárski, ktorí nechceli zapreť vieru a ctili, čo i len súkromne v domoch svojich, obrazy a sochy svätých. V žalári, do ktorého hodený bol svätý Štefan, našiel 342 mníchov, ktorí privlečení boli zo všetkých kláštorov a ktorí hotoví boli podstúpiť najväčšie muky, než by boli složili tú hroznú prísahu. Svätý Štefan zaplakal od radosti, keď uzrel taký veľký počet veľkodušných vyznavačov katolíckej viery, i zveleboval Boha pre veľké milosrdenstvo jeho. Všetci vyznavači ctili vysoko sv. opáta ako mučeníka a ľúbali ruky i nohy jeho.

Žalár premenil sa v chrám Boží. Vrúcné modlitby a prespevovanie žalmov ozývali sa dňom i nocou v ňom. Strážcovia žalára dojatí boli takou mierou skrze trpelivosť a veselosť ducha týchto svätých mužov, že preukazovali im vzdor prísnemu rozkazu ukrutného cisára najväčšiu láskavosť, i umenšovali každým možným spôsobom biedu ich. Svätý Štefan požíval iba dva razy do týždňa niečo pokrmu. Iba spasenie duševné svoje a bližných mal pred očami, modlieval sa a rozjímal, napomínal bratov ku stálosti vo viere. Jedného dňa predpovedal svätý Štefan bratom svojim, že blíži sa konec života jeho. Všetci väzni zarmútili sa veľmi. Svätý tešil ich nádejou, že nezadlho budú spojení všetci u Boha. I chystal sa usilovne k smrti. Mnohí pravoverní kresťania navštevovali žalár a oduševňovali sa krásnym príkladom vyznavača a druhov jeho. Dňom pred smrťou svojou oznámil zase svätý Štefan zbožnej manželke hlavného žalárnika, že ráno na druhý deň bude prosiť Boha v nebi za ňu i za všetkých väzňov. Toho istého dňa dozvedel sa ukrutný cisár, že svätý Štefan premenil žalár na chrám Boží a že obyvatelia carihradskí početne chodievajú do žalára, aby slyšali kázne jeho. V zlosti vyriekol nad ním výrok smrti, aby bol sťatý. Ale hneď zase odvolal krvavý výrok svoj, lebo chcel usmrtiť ho ukrutnejším spôsobom a neprial mu verejnú smrť mučenícku. Konečne rozkázal, aby dvaja radcovia išli so sluhami do žalára a vyzvali ho ešte raz, aby podpísal nariadenie, čeliace proti úcte posvätných obrazov, a keby sa vzpieral, aby ho bičovať dali, kým by nevydal dušu. Radcovia prišli s vojakmi do žalára a uzreli svätého Štefana pohrúženého v skrúšenej modlitbe. I pohnutí boli takou úctou oproti svätému, že padli k nohám jeho, prosili ho aby požehnal ich, a navrátili sa domov celkom napravení. Cisárovi oznámili, že opát nepodpísal uzavretie kacírskych biskupov a preto, že vraj vykonali na ňom rozkaz cisárov a že následkom toho smrť jeho je blízka. Na druhý deň ráno odobral sa sv. Štefan dojímavým spôsobom od bratov svojich a riekol:

„Žijte blažene, otcovia i bratia, žijte s Bohom! Vytrvajte neohrozene v pravej viere a modlite sa za maličkosť moju, lebo hľa, čas smrti mojej je už tu, a už vidím korunu pred bránou. Ja mám iba tú starosť a obavu, že satan klásť bude mne prekážky v cestu pre nevedomosť moju a pre množstvo opominutí mojich, a že pre ne nebudem snáď môcť dosiahnuť spasenie svoje.“

Keď videl, že všetci začali plakať hlasno, žiadal, aby podali mu posvätené rúcho rádu s opaskom; potom chcel odložiť svoju kapucňu. Keď to zbadali mnísi, prosili ho, aby to neurobil: lebo že sa to nesvedčí, keď dokonať chce život svoj bez posvätného odznako rádu. Svätý Štefan riekol na to:

„Bojovník má vystúpiť celkom voľne na miesto boja. A k tomu nemôžem dopustiť, aby vzteklý ľud pokryl toto drahé rúcho potupou, zneuctil a znesvätil ho.“

Všetci prítomní prisvedčili mu. Odložil kapucňu, obliekol sa do pustovníckeho koženého rúcha svojho, sadol si medzi mníchov a rozprával s nimi o večnosti. A v skutku dozvedel sa cisár, že sudcovia oklamali ho, i začal včas ráno zúriť a hrozne kričal:

„Či už niet nikoho, kto bol by mne verným a oslobodil mňa od tohoto mnícha?“  I povstal jeden z milostníkov tyranových, zobral sberbu vojenskú a uličnícku, i vodral sa s ňou do kláštora. Ničomníci poviazali svätého Štefana povrazmi a reťazami, vliekli ho ulicami mesta a trýznili ho ukrutne. Keď vliekli ho popred chrámu sv. Theodory, namáhal sa povstať a narovnať telo svoje, aby pozrel na chrám. Jeden zo zverských trýzniteľov uderil svätého Štefana hákom tak silno po hlave, že sa hneď rozštiepila a modzgy rozsypaly sa po skalnatej dlážke. Zbožný kresťan, menom Theodorius, posbieral modzgy jeho. Bezdušné telo jeho vláčila vzteklá kacírska zberba tak dlho ulicami Carihradu, kým neboli dokaličené a rozkusované všetky údy jeho, ktoré sem-tam rozhádzané ležali. Konečne pohádzala ľutá zberba telo jeho do jamy, do ktorej hádzavaly sa telá zločincov. Tak dokončil svätý Štefan Mladší bohumilý život svoj mučeníckou smrťou dňa 28. novembra roku 768.

Svätý Štefan vyznačoval sa veľkou stálosťou vo vyznávaní pravého učenia cirkvi oproti bludárom obrazoborcom a za toto učenie znášal s veľkou trpezlivosťou potupu, trýznenie a mučenícku smrť. A čo ozbrojilo zbožného mnícha s vrchu sv. Auxencia takou pevnou vierou, pokojnou mysľou v utrpení a neohroženou stálosťou?

On čítaval usilovne spisy otca cirkevného, sv. Jána Zlatoústeho (Chrysostoma), a bol dokonále ozbrojený proti klamstvu a svádzaniu kacírov, bezbožných obrazoborcov, ktorí za príkladom Mohamedánov a k vôli ich nectili obrazy svätých a krvavé prenasledovali pravoverných katolíkov. Slávný opát Benediktínov Gerbert (nar. r. 1720 v Čiernom lese v Nemecku) hovorí o sv. Otcoch cirkevných a o spisoch ich:

„Z týchto prameňov treba učencovi Božiemu polievať lúky svoje; z nich čerpať zmysel  Písma, brať dôkazy cirkevných článkov viery a osvetlenie ich, ozbrojiť a obživiť ducha svojho pokladami náboženstva. Poneváč kresťanská viera nezakladá sa na nových vynálezoch alebo výplodoch rozumu ľudského, ale dostala sa k nám od Krista i apoštolov skrze nepetrženú nitku ústného podania , nuž nemožno nám ináč, iba skrze tento vodovod uistiť sa o tejto ustavičnej trvácnosti článkov viery , keď oni neprestajne skúmali dňom i nocou Písmo a zákon Boží, a podali do rúk nám, potomkom svojim, čistý a neporušený poklad slova Božieho.“

Kresťan, máš vedeť, že učenie cirkvi zakladá sa na Písme a ústnom podaní apoštolskom,  kto nepridŕža sa toho, ten blúdi. I ty nasledovať máš, osvietený pravým učením Ježiša Krista, sv. Štefana Mladšieho v horlivosti za toto pravé učenie Božie a v trpezlivosti v prenasledovaniach od bludárov, «osvietencov» a neznabohov súčasných. Milostivý Boh dopúšťa prenasledovanie za hriechy ľudské. Sv. Cyprián hovorí:

„Ten prestane sa ponosovať, kto nahliada, že zasluhuje to, čo trpí.“

Svätý Štefan vedel, že Pán Ježiš Kristus trpel za hriešné pokolenie ľudské, preto chcel Ho nasledovať a trpieť za hriechy iných ľudí. Kresťan, z lásky k bližným máš trpeť i ty, aby sa oslávilo meno Božie! Ako bohaprázdni kacíri obrazoborci zúrili proti pravoverným kresťanom, tak robili a robia to vždy kacieri a bludári. I bludy a kacírstva, ktoré vznikli v pätnástom a v šestnástom storočí v Európe, rozširovali sa iba krvavým prenasledovaním pravoverných kresťanov; ony všade splodili nepokoje a vojny. Protestant dr. Hinrichs sám hovorí:

„Reformácia všade, kde sa vodrala, vyvolala vojnu občianskú.“

V našej vlasti dopomáhali sverepí Turci krvavým mečom svojim rozširovať sa novým bludom a kacierstvam. Oni zaujali skoro trištvrtiny vlasti, skade vyhnali kňazov a kde podporovali šírenie nových bludov. Niektorí magnáši a zemani zaujali statky biskupské a farské a prijali nové učenie a nútili poddaných k nasledovaniu. A tak stalo sa že v arcibiskupstve Ostrihomskom, kde bolo pred porážkou moháčskou (r. 1526) 900 fár, nachádzalo sa okolo r. 1560 sotva 100 fár katolíckych. Tak na príklad v stolici Zvolenskej, ktorá vtedy patrila ku arcibiskupstvu Ostrihomskému, boly fary katolícke r. 1657 iba v Sielnici a v Detve, mimo Jezuitov v B.-Bystrici a na Bani , ktorí pôsobili ako misionári v okolí, keď lutheráni mali 39 fár v rukách svojich. Kňazi, ktorí pridŕžali sa sv. cirkve, boli buď násilne vyhnaní, buď ukrutne povraždení. Všetky matriky a spisy farské zničili bludoverci a hrozne zúrili proti pravoverným kresťanom a kňazom, najmä v okolí banských miest, kam sa prisťahovali zavčasu baníci nemeckí a doniesli sebou nové bludné učenie.

Svätá cirkev na zemi menuje sa bojujúcou, opravdivý kresťan vždy nútený je zápasiť s nepriateľmi učenia Božieho,  a v tomto boji nech nasleduje vždy svätého Štefana. Kresťan, i ty zvíťazíš utrpením nad týmto márným svetom, i trpezlivosťou v trápení. Nech neplatia tebe slová sv. Cypriána:

„Syn Boží trpel, aby učinil nás synami Božími, a syn ľudský nechce trpeť, aby stal sa synom Božím.“

Karol Jerguš


Zdroj