Bratislava 26. marca 2020 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Celosvetový strach sa stal univerzálnym spojencom ľudstva a národov v úsilí o mier a pri presadzovaní národných suverenít. Lebo to je výsledok. Národné hranice sú uzatvorené. Nepomáhajú spojenci, pomáhajú údajní nepriatelia. Nezačínajú sa vojny. Zrušené sú svaly napínajúce a vojnu provokujúce vojenské cvičenia. Bruselskí diktátori vybľakujú svoje výzvy na jednotu, v skutočnosti na ochranu svojich privilégií. Príliš neskoro a po presne opačných aktivitách. Bruselský gang nemá kto počúvať, vodcovia národov ich totálne ignorujú. Stalo sa nám dobre

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na snímke Peter Švec

Bojí sa verchuška OSN, OECD, OBSE, EÚ, aj NATO. Boja sa národní predstavitelia, od prezidentov po starostov. Skutoční lídri svojich národov idú aspoň povzbudiť pacientov do nemocníc, bábky cudzích záujmov sedia doma a boja sa.  Bojí sa generalita NATO, aj generalita národných štátov. Boja sa vodcovia Islamského štátu, aj iných zločineckých skupín. Boja sa bossovia najväčších priemyselných gigantov, boja sa bankgstri. Boja sa mediálni magnáti aj ich sluhovia-podriadení výkonní manipulátori. Boja sa miliardári, rovnako, ako aj bezdomovci. Boja sa migranti, aj ich zločinecké prevádzačské gangy. Boja sa všetci.

Ľudstvo ovládol strach. Je to strach z obyčajnej chrípky, ktorá môže mať brutálne, bolestivé prejavy a smrteľné dôsledky. Neboja sa len izolované komunity na okrajoch sveta, v odľahlých kútoch štátov. Tam, kde líšky dávajú dobrú noc a Bratislavčania, alebo Parížania, Londýnčania, Viedenčania nemajú chaty, lebo je to príliš ďaleko, tam sa neboja. Vírus im nemá kto importovať.

Pre mňa sa vynorila aj ďalšia otázka. Žeby sa napĺňalo proroctvo jedného z otcov-zakladateľov našej novodobej štátnosti? O čo ide? Ak mi teraz niečo určite nechýba, tak je to čas. Pred posledným odletom z domu na Slovensku, do služby pre írskeho zamestnávateľa v Anglicku, som si zobral zopár dokumentov spred dlhých rokov. Robil som si poriadok v dokumentácii. Našiel som už rozpadajúce sa poznámky z konca marca 1993. Slovensko bolo vtedy štátom s čerstvo obnovenou suverenitou, len zopár týždňov. S bývalým kolegom, bývalým poslancom FZ a predsedom branno-bezpečnostného výboru Ing. Jánom Repaským, neskoršie generálom vo výslužbe, jedným zo spoluzakladateľov našej štátnosti, som mal jednu z mnohých debát o stratégii. Na základe jeho inšpirácie som už mal preštudovaných niekoľko klasikov stratégie. Antických nemeckých, francúzskych, britských, talianskych, až po ruských a čínskych.

Téma bola veľmi aktuálna. Ako vidíme perspektívu udržania toho najcennejšieho, čo sme dosiahli, čiže národnej štátnosti a suverenity. Vedeli sme, že získať štátnosť bolo to ľahšie. Ťažšie bude udržať si ju. Spoločne sme videli skutočnosť, že mnohí z tých, ktorí našu samostatnosť nechceli a nenávideli ju, obsadzovali významné funkcie, vystrkovali rožky, preskupovali sa a všetko spochybňovali. Pripomenul mi, či viem, koľko „priateľov“ som mal v čase na „výslní“, ako poslanec a koľko ich zostalo (podľa videnia tých zakomplexovaných) po „páde“ medzi pospolitý ľud. Práve pod mostom neďaleko kina Hviezda v Trenčíne som sa vtedy, ešte ako mladý adept na stratéga, usiloval pochopiť, čo bude záujmom protištátnikov, ktoré oblasti budú chcieť a musieť obsadiť.

Vtedy ma toho času plk. v.z. Repaský zameral na orientálnu filozofiu piatich živlov. V rôznych ázijských kultúrach (čínskej, japonskej a iných) ide o mierne rozdiely. Chápal som to ako 5 pilierov, na ktorých stojí vývoj. Na jeho otázku, ktoré oblasti treba ovládnuť na ovládnutie más a prípadné zrušenie nášho úspechu, som parafrázovaním odpovedal: obrana, zahraničie, médiá/kultúra, školstvo/osveta, súdnictvo/legislatíva  a financie (takto to je na zdrape papiera). Nesedelo to, bolo ich šesť.

Dostal som doplňujúcu otázku: „Prečo si myslíš, že lotri potrebujú mať pod palcom financie?“ Moja odpoveď bola logická, veď bez financií, peňazí, sa nedá nič presadiť, nedá sa ani škodiť. Dostal som podotázku: „Videl si niekedy darebákov, lotrov a kriminálnikov, aby si nevedeli zohnať peniaze bez toho, aby si ich zaslúžili?“ Viac som nepotreboval. Pochopiteľne, debata bola podrobnejšia. Neskorší vývoj, žiaľ, potvrdzoval predikciu.

Ale teraz prichádza proroctvo. Na moju otázku, ako on vidí vývoj, mi odpovedal šalamúnsky. Vedel a videl, že revolúcia vždy likviduje revolucionárov, že sú odmeňovaní nezúčastnení, že sú potrestaní nevinní, likvidovaní a bagatelizovaní bojovníci za slobodu. Že všetky hyeny, čiže otvorení protištátnici, povychádzali z nor a ponúkali svoje služby novému štátu, svojej novej bohatej neveste, ktorá ich bude živiť. Medzitým som si už v neďalekom bare jeho slová zapisoval. Po rokoch je časť slov rozmazaná vlhkosťou aj skrčením papiera.

Na konci krátkeho exkurzu mi povedal to proroctvo. „Na to, aby si ľudia začali vážiť svoju štátnosť, na to, aby sa napevno zakorenila, bude náš štát musieť prejsť niečím drastickým.“ Čo ho podľa jeho slov: „buď zničí, alebo posilní.“ Doslova pokračoval: „Ľuďom padla štátnosť do lona, okrem nás, pár tisícok jednotlivcov, za ňu nikto nič neobetoval, oni si ju nezaslúžili. Na to, aby si ju ľudia vážili, bude musieť byť najprv veľmi zle, aby mohlo byť možno dobre. Zvyčajne je to vojna, kríza, postihujúca každú rodinu, celý národ. A keď je zle, výsledok je neistý. Vtedy štát buď stratíme, alebo ho posilníme. Až vtedy máme šancu vyhrať. Zápach starého je zvyčajne cítiť po dve generácie. Tí, ktorí našu štátnosť nenávidia, budú ten zápach priživovať. Oni si nájdu spôsoby, infiltrujú sa všade, kde budú môcť ovplyvňovať vývoj.“

Toľko z 27 rokov starých poznámok na rozpadnutom kuse papiera z marca 1993. Autor proroctva nás opustil relatívne mladý na konci minulého tisícročia. Nebol prorokom, bol stratégom a analytikom. Pre mňa bol už vtedy vzácnym inšpirátorom.

Dlho som si myslel, že to zlo prišlo schválením extrémne nebezpečnej tzv. Lisabonskej zmluvy. Našimi krátkozrakými politikmi. A veril som, že práve tento akt je koncom našej štátnosti. Bolo mi ľúto straty historickej pamäti, keď sa na tomto zločine podieľali aj dve z matiek našej štátnosti, ktoré ju porodili: HZDS a SNS. S následnou ignoráciou komplexnej bezpečnosti (vrátane potravinovej), likvidáciou obranyschopnosti, totálnym zanedbaním jedného z rozhodujúcich prvkov profesionálnych ozbrojených síl: záloh. Odovzdávaním atribútov štátnosti a suverenity do cudzích rúk, otvorenou podporou náhrady zrušenej unitárnej pseudofederácie inou formou „pseudofederácie“ pod názvom EÚ. Mal som dojem, že tou prorokovanou krízou bol rok 2008.

Až sa zrazu objavil COVID-19. Koncom februára a v prvej polovici marca 2020 udalosti nabrali spád. Zrazu sa ukázala bezvýznamnosť a bezmocnosť EÚ, aj NATO, aj bezvýznamnosť formálne deklarovaných spojenectiev. Zrazu sa po desiatky rokov vytváraní nepriatelia stali jedinými, ktorí pomáhajú. Vtedy som si uvedomil, čo mal na mysli gen. v.v. Ján Repaský v jeho proroctve. Je evidentné, že táto kríza našu štátnosť buď posilní, alebo zlikviduje slobodu.

Vďaka totálne neschopným nadnárodným uzurpátorom, centralizátorom a diktátorom EÚ, sa vytvorili všetky predpoklady na to, aby sa ľuďom otvorili oči. Keď bude veľmi zle, nebude možné si nevšimnúť, aký význam by malo zachovanie národnej meny a plnohodnotnej centrálnej banky. A aký význam má štátnosť.

Nebude možné zabudnúť, akú neschopnosť, dokonca nebezpečné správanie, prejavili pseudovládcovia v Bruseli. Nebude možné nevidieť, akou zbytočnou a nekonaním, aj podporou nelegálnej migrácie, aj vyvolávaním potravinovej závislosti národov v prospech veľkokapitálu, extrémne nebezpečnou inštitúciou je post-lisabonská EÚ. Bude dôvod vrátiť sa k pôvodným hodnotám úcty k svojmu štátu, pochopeniu, že najvyššou organizačnou jednotkou je národný štát. A že jedine ten dokáže pomôcť ľuďom, ktorí budú vyhnaní z cudziny, lebo každý bude mať dosť starostí so svojou gigantickou nezamestnanosťou, so svojim nedostatkom potravín, s prežitím svojich občanov na hranici biedy.

Vývoj nezmeníme, kríza je tu, oči otvárajúca neschopnosť a zákernosť vysoko privilegovaných nadľudí v Bruseli je taká evidentná, že ju nemožno prehliadnuť. Napriek všetkému zlému my, opatrní optimisti, vidíme svetielko na konci tunela. Stalo sa nám dobre. Tento štát je náš, aj keď je v rukách garnitúry, ktorej nevyspytateľnosť je šokujúca a absencia úcty k štátnosti nie bezvýznamnej časti vlády vyvoláva opodstatnené obavy. Dôležitý bude výsledok: posilnenie úcty k štátnosti pospolitým ľudom. V tom si zachovám nádej. Inšpirujme a tešme sa. Každé zlo je na niečo dobré. Najhoršia je moc v rukách takých neosvietencov, ktorí vidia, vedia, ale odmietajú pochopiť. Nedovoľme, aby bola kríza zneužitá na nasadenie teroru, neslobody a kontroly nad ľuďmi. Lebo až vtedy by bolo zle.

P.S. Teší ma, že armáda má jasne definované úlohy a už pomáha. Budem dúfať, že krízový manažment si všimol správičku o tom, že Veľká Británia mobilizuje 250 tisíc dobrovoľníkov na boj s vírusom. Prepočítané na porovnateľnú veľkosť obyvateľov Slovenska to zodpovedá asi 20 tisíc dobrovoľníkom, o ktorých som už písal pod názvom „Civilné zbory“. Veľkú časť existujúceho stavu bojovníkov u nich už tvoria medici a študenti zdravotných škôl. Ak sa chceme inšpirovať u spojencov, máme kde.

Peter Švec

Sme pod neustálym tlakom


Mnohým kruhom nevyhovuje existencia Hlavných správ


Podporte jediné väčšie nezávislé médium na Slovensku

č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Zdroj