Bratislava 9. novembra 2019 (SITA/HSP/Foto:TASR/AP-Markus Schreiber)

K pádu Berlínskeho múru pred 30 rokmi prispela aj predčasne a nepresne interpretovaná informácia o zjednodušení vycestovania pre obyvateľov bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Po jej odvysielaní vo večerných správach sa v priebehu niekoľkých desiatok minút začali na prísne strážených hraničných priechodoch so Spolkovou republikou Nemecko (SRN) zhromažďovať ľudia rozhodnutí vycestovať do západnej časti rozdelenej krajiny

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na kombosnímke je časť Berlínskeho múru v štvrti Kreuzberg (hore z júla 1981), dole je tá istá časť mesta z 5. novembra 2019

Nemecko si po skončení 2. svetovej vojny víťazné mocnosti (USA, Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo a Francúzsko) rozdelili na štyri okupačné zóny a Berlín na štyri sektory, ktoré potom tieto krajiny spravovali. Po roku 1946 začali narastať rozpory medzi západnými spojencami a bývalým Sovietskym zväzom, čo postupne viedlo k vzniku takzvanej Železnej opony. Vnútorný pas, ktorý obyvateľom umožňoval prechod medzi zónami, sovietmi ovládaná časť krajiny udeľovala čoraz zriedkavejšie. Dôvodom bol narastajúci počet ľudí, ktorí sa rozhodli ich sektor opustiť. Odchádzali predovšetkým kvalifikovaní pracovníci. V roku 1961 začala východonemecká vláda s výstavbou Berlínskeho múru. Pri pokuse o prekonanie tejto prísne stráženej hranice zahynulo celkom 139 ľudí.

V 80. rokoch minulého storočia sa do čela Komunistickej strany Sovietskeho zväzu sa dostal reformný politik Michail Gorbačov a väčšina krajín vtedajšieho socialistického bloku zápasila s vážnymi ekonomickými problémami. Čiastočné uvoľňovanie režimu v niektorých krajinách využili nespokojní občania NDR a začali z krajiny hromadne utekať, často aj s celými rodinami, cez Maďarsko či susedné Poľsko, kde v júnových voľbách v roku 1989 zvíťazilo opozičné hnutie Solidarita. Šanca vycestovať do západnej Európy z týchto štátov bola pre nich neporovnateľne vyššia. V lete 1989 tisíce utečencov zaplnili aj areál západonemeckej ambasády Prahe. Vtedajšie Československo im ale bez súhlasu NDR nechcelo odchod do SRN umožniť. Napokon sa dohodli obe nemecké vlády a východní Nemci mohli do SRN odísť v špeciálne vypravených vlakoch.

Exodus obyvateľstva sa vláda NDR rozhodla zmierniť čiastočným uvoľnením hraničného režimu. Večer 9. novembra 1989 na tlačovej konferencii člen politbyra vládnucej strany Günter Schabowski informoval novinárov o pripravovaných zmenách. Na otázku, odkedy začnú nové pravidla platiť, zaskočený politik po chvíli váhania odpovedal „Podľa môjho názoru… no hneď, okamžite“. Tieto slová spustili lavínu udalostí, ktoré v nasledujúcich dňoch a mesiacoch zasiahli nielen Nemecko, ale aj ostatné krajiny strednej a východnej Európy.

Rozdelené Nemecko sa nasledujúci rok 3. októbra 1990 zjednotilo, keď sa päť spolkových krajín bývalej NDR začlenilo do Spolkovej republiky Nemecko.

V Británii a Francúzsku neboli najskôr z myšlienky jednotného Nemecka nadšení, pripomína historik

Pád Berlínskeho múru v novembri 1989 vyvolal prekvapivo rozpačité reakcie aj v niektorých štátoch, ktoré patrili do „západného tábora“. Ako pre agentúru SITA uviedol historik z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Matej Ivančík, išlo najmä o Veľkú Britániu a Francúzsko. „Predovšetkým sa ukázalo, že status rozdelenej Európy predstavoval rámec, v ktorom Veľká Británia a Francúzsko vedeli lepšie artikulovať svoje záujmy,“ povedal. Britská premiérka Margaret Thatcherová bola podľa historika vyslovene proti zjednoteniu Nemecka, pretože sa bála jeho silného ekonomického vplyvu v Poľsku, Česko-Slovensku a Maďarsku. „Francúzsky prezident Francois Mitterrand sa síce snažil uprednostniť politické dôsledky pred ekonomickými, ale rovnako sa k prípadnému zjednoteniu staval skepticky. Mitterrand si však myslel, že za uznanie zjednotenia sa mu podarí zatlačiť na západonemeckého kancelára Helmuta Kohla v otázke prijatia spoločnej meny,“ uviedol Ivančík.

Historik zároveň zdôraznil, že inak vnímali udalosti v Moskve a vo Washingtone. „Prezident George Bush starší načúval jednotlivým poradcom a do značnej musel najmä v priebehu udalostí reflektovať záujmy NATO. Lenže ani samotní členovia aliancie nepresadzovali jednotnú líniu a v súvislosti so zjednotením Nemecka sa obávali straty vplyvu. Kľúčové však bolo vyhnúť sa akémukoľvek vnútornému konfliktu. V tomto ohľade sa ukázalo, aj v súvislosti s vôľou obyvateľov NDR, že tento scenár sú schopní najlepšie zabezpečiť samotní Nemci a Nemky. Helmut Kohl sa mohol spoliehať na reálnu podporu, voči ktorej si mocnosti netrúfli vystúpiť,“ povedal Ivančík.

Pokiaľ ide o postoj Sovietskeho zväzu, generálny tajomník Michail Gorbačov hral podľa Ivančíka o čas. „Trápil ho predovšetkým neúspech domácich ekonomických reforiem a strach z vnútorných nepokojov. Okrem toho, Sovietsky zväz zúfalo potreboval pôžičku, ktorú mu Kohl bol ochotný poskytnúť. Sovietske médiá pomerne slobodne informovali už aj o páde Berlínskeho múru, Gorbačov však nebol nadšený z verejného deklarovania unifikácie Nemecka. Avšak, uvedomoval si, že z vývoja v Nemecku sa môže poučiť a nadobudnuté skúsenosti aplikovať na prípadné ďalšie problematické situácie,“ vysvetlil historik. Potom čo, na prekvapenie mnohých, Gorbačov kývol na zjednotenie Nemecka, zaujímala ho podľa Ivančíka predovšetkým otázka rozšírenia NATO. „Hoci stiahnutie sovietskych vojsk z NDR, a rovnako aj denuklearizáciu oboch nemeckých štátov, považovali za pragmatické riešenie aj Gorbačov, aj Kohl, sľub o nerozšírení NATO na Východ nakoniec nebol dodržaný. Rovnako aj Thatcherová musela ustúpiť. Hoci celá situácia bola nakoniec riešená vo formáte 2+4, skutočnými ťahúňmi zjednotenia boli Nemci, ktorým sa podarilo presvedčiť Spojené štáty a Sovietsky zväz,“ dodal.

Deviateho novembra 1989 oznámil v televíznom vysielaní člen vedenia Nemeckej demokratickej republiky Günter Schabowski, že hranice NDR sú s okamžitou platnosťou otvorené. V nasledujúcich hodinách začali desiatkytisíc obyvateľov Východného Berlína prechádzať do Západného Berlína. Múr, ktorý stál od roku 1961, bol postupne zbúraný, iba niekoľko úsekov bolo zachovaných ako pripomienka rozdelenia Nemecka. Spolková republika Nemecko a Nemecká demokratická republika sa oficiálne zjednotili 30. novembra 1990.

Nezávislé spravodajstvo musí byť zachované!


Plánujeme skvalitniť užívateľské prostredie Hlavných správ a dať vám možnosť sledovať ich bez reklám.


č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Plánujeme prijatie ďalších redaktorov.


Podporte naše úsilie.

Zdroj