Bratislava 16. decembra 2018 (HSP/Foto: SRSPOL)

„My sme v Sýrii nevystupovali ako špecificky slovenská delegácia. My sme tam vystupovali ako európska delegácia. Sme rovnoprávny členský štát EÚ a teda máme na to právo. Každý z hostiteľov to tak aj bral,“ povedali na začiatok diskusie o ceste slovenskej delegácie do Sýrie predseda Slovensko-ruskej spoločnosti Ján Čarnogurský a podpredseda Komunistickej strany Slovenska Jalal Sulejman

Pôvodne trojčlenná delegácia (plus redaktor z hlavnespravy.sk) bola nakoniec len dvojčlenná, nezávislý poslanec NR SR Peter Marček sa nakoniec k delegácii nepripojil.

Zo spravodajstva o ceste bol na prekvapenie azda celého Slovenska vyzdvihnutý u nás dávno zabudnutý predaj Sýrii niekoľkých stovák tankov T-72 slovenskej výroby.

J.Č: – Vtedy sme to vnímali tak, že ´konečne náš zbrojársky priemysel, ktorý krachoval, dostal objednávku´. Dnes sa to hodnotí ako pozitívum aj zo sýrskej strany. Jeden z generálov (tankista), s ktorým sme sa o tom rozprávali, sa o tankoch T-72 slovenskej výroby vyjadril pochvalne.

Zo Sýrie prichádzajú sebavedomé správy, že vlastenci sú pred konečným víťazstvom.

J.Č: – Sú naozaj sebavedomí. Veď vyhrali vojnu, akú Sýria nikdy v dejinách nezažila.

Hlavným bojiskom je stále Idlib.

J.Č: – Keď „opozičné sily“ videli, že už nemajú žiadnu šancu, tak niektorí zložili zbrane a mohli sa zaradiť do mierového života. No a tí, ktorí to neakceptovali, boli aj s ručnými palnými zbraňami prevezení do Idlibu.

Kedysi som v jedných západných novinách čítal, že v Idlibe vzniklo „vrecko smrti“.  Počas návštevy nám uviedli, že sa tam nachádza 40 – 60 tisíc najtvrdších teroristov. Z toho je asi 25 tisíc cudzincov, dodal Jalal Sulejman a uviedol, že obsadené územie má rozlohu asi ako Bratislavský kraj.

Idlib susedí s Tureckom a tak stojí otázka – čo s tým? Vyzerá to tak, že Turci môžu mať snahu predlžovať toto obkolesenie do nekonečna.

J.Č: – Špeciálne som sa pýtal Sýrčanov, či majú niektorý úsek obkolesenia Idlibu obsadený svojou armádou. Áno, majú.

J.S: – Vyzerá to tak, že ak sa obkolesenie Idlibu nebude riešiť, postačí na konečný útok pre sýrsku armádu aj zámienka. Stačí, že niekto zvnútra vypáli proti sýrskej armáde nejaké strely a sýrska vojenská mašinéria sa rozbehne.

Čiže situácia vyzerá tak, že sýrska armáda je pripravená na konečné riešenie, no niekto ju zadržiava, aby sa nerozbehla?

J.Č: – Áno. Rusi a Turci ju držia. Najmä Rusi. Sýrčania nám hovorili, že ´my predsa nemôžeme ignorovať našich spojencov´.

J.S: – Prečo Sýrčania súhlasili s takýmto dočasným štatútom ohľadne Idlibu, opýtali sme sa. Na to sme dostali odpoveď, že je to výsledok dohody z Astany medzi Ruskom, Tureckom a Iránom. Turci majú okolo Idlibu 22 stanovíšť a Rusi asi tiež toľko.

Keby Sýrčania zaútočili, prekryli by celú hranicu s Tureckom. Prečo to nechcú? Vysvetlili nám, že ´v tejto vojne máme partnerov´, čiže treba mať pochopenie aj pre partnerov.  Po druhé, Sýrčania majú skúsenosti aj z iných oblastí Sýrie, keď sa napĺňala dohoda o odovzdaní územia. Toto sa dialo bez strát. A takto by radi konali aj naďalej.

No a keďže v „kotli“ je asi 25 tisíc cudzincov (Čečenci, Ujguri…), čo s nimi? Toto je dôvod, prečo aj Rusi súhlasili nájsť nejaký štatút, čo s týmito ozbrojencami. Ak by to záležalo len na Sýrčanoch, tak ich jednoznačne všetkých prevalcujú.

Ja sa však obávam, že Turci zabezpečia, aby sa časť týchto ozbrojencov dostala do Európy.

Celá provincia Idlib má možno tri milióny obyvateľov, mesto asi pol milióna. Kto túto masu ľudí, teroristov i civilné obyvateľstvo, zásobuje potravinami…?

J.S: – Zabezpečuje to Sýria. Napríklad, aj Ghuta bola počas vojny v rukách teroristov. Zostali tam však aj zamestnanci štátu…, takže mzdy im stále platil sýrsky štát.

Iný príklad, na východ od rieky Eufrat je územie v rukách Kurdov a Američanov. Ale každý zamestnanec tam dostáva svoj plat od Sýrie! To je predsa logické, lebo akonáhle by Sýria prestala platiť svojich zamestnancov (úrady, matriky, učiteľov…), vzdala by sa tým práva, že sú to jej občania.

Toto je však obrovský rozdiel ako sa správa Porošenkova Ukrajina voči obyvateľom Doneckej a Luganskej ľudovej republiky.

J.S: – Samozrejme. Dokonca aj počas našej návštevy sme počuli na to kritické názory. Prezident Asad sa svojho času nechal počuť, že ´ja nie som Janukovič, aby som utiekol zo Sýrie. Tu som sa narodil a tu zomriem´.

Má Turecko voči Sýrii nejaké územné nároky?

J.S: – Oficiálne o tom nehovorí. Faktom však je, že odkedy ho odmietla EÚ, tak to vzalo na vedomie a začalo sa zaoberať osmanským kalifátom. To znamená, že všetky štáty, ktoré kedysi spadali pod Osmanskú ríšu, môžu byť miestom vplyvu Turecka. A Turecko sa tak aj správa.

Aký ste mali pocit, keď ste sa večer prešli Damaškom?

J.Č: – Normálne mesto, štandardný mestský ruch, ako keby tam nebola žiadna vojna.

J.S: – Vidieť tam síce vojenské hliadky na niektorých križovatkách, ale doktor Čarnogurský sa pri návrate večer v Libanone vyjadril, že ´tu je vojakov viac ako v Damašku´.

Poďme teraz k sýrsko-slovenským vzťahom. Ako nás vnímajú sýrske vládne kruhy?

J.S: – Predseda vlády Sýrie doslova povedal: „Slovensko vnímame ako krajinu, ktorá nikdy neparticipovala na okupácii iných území a má čistú históriu. Znamená to, že jednotlivé ekonomické záujmy na Slovensku majú dvere otvorené a môžu sa odvolávať na historické vzťahy s bývalou Československou republikou.“  Osobitne na úrovni námestníka ministra zahraničných vecí bolo cítiť, že by privítali takúto návštevu zo Slovenska.

Ďalej ma potešilo stretnutie viceministrom zahraničných vecí, ktorý doslova povedal: „Máme pochopenie a chápeme postoj Slovenska a štátov V4 v otázkach migrácie.“

A keď sme uviedli, že naša delegácia participuje na aktivitách proti podpísaniu takejto dohody v Marakéši, tak nám doslova dali akoby za pravdu a vyjadrili obrovské pochopenie k tomuto postoju. Čiže sú pripravení podpísať, a toto je naozaj dôležité, memorandum o otázkach migrácie. Čiže o spôsobe návratu sýrskych migrantov zo Slovenska i z Európy.

J.Č: – Pre nás nie je dôležité aby sme boli v Sýrii prví, omnoho dôležitejšie je, aby sme sem neprichádzali poslední.

Aká je intenzita medzinárodných návštev súčasnej Sýrie?

J.Č: – Neviem na to celkom presne odpovedať, no viem, že Maďarsko a Poľsko tam už boli (Poľsko už vraj podpísalo memorandum o migrantoch zo Sýrie), ešte tento mesiac tam pricestujú Španieli. Zrejme sa to bude zvyšovať.

Slovensko tu teda výrazne zaostáva.

J.Č: – Výrazne!

J.S: – Ja uvediem jeden príklad. Do dnešného dňa v Damašku pôsobí české veľvyslanectvo.

Keď sa povie slovenská politika, koho za tým treba vidieť? Lajčáka? Vládu? Parlament?

J.Č: – Povedal by som Lajčáka a vládu.

J.S: – Naša cesta mala diplomatické úspechy aspoň v tom, že sme zo Sýrie odišli v sobotu (8. 12.) a v pondelok prišli na ministerstvo zahraničných vecí SAR ľudia z ambasády SR v Bejrúte.

Ako mám tomu rozumieť? Že sa slovenská diletantská diplomacia konečne spamätala?

J.Č: – Že nechceli dostať až takú veľkú frčku do nosa!

J.S: – No a naša delegácia im je za to vďačná (smiech).

J.Č: – Viete, keď príde návšteva, to je prvý krok. Potom môže nasledovať ďalšia…

J.S: – Keď v roku 2012 náš vtedajší veľvyslanec zbabelo utiekol do Bejrútu medzi prvými, dožadoval sa od MZV Libanonu, aby sa naše veľvyslanectvo stalo tam aj sídlom. Libanonské ministerstvo to odmietlo. Odmietlo to aj v roku 2016, pretože nechcú mať zlé vzťahy so susedným štátom – Sýriou.

Žiaľ, budovu si naše veľvyslanectvo v Damašku udržalo do roku 2017. Znamená to, že slovenská diplomacia sa budovy zbavila v čase keď už celý svet videl, aký koniec čaká vojnu v Sýrii. Slovenská diplomacia predajom budovy v podstate oznámila, že do Damašku sa už nevrátime.

Ale veď to je idiotizmus. Veľvyslanectvo v Damašku predsa rieši diplomatické zastúpenie SR troch štátov – Sýrie, Libanonu a Jordánska.

J.Č: – No a tohto ministra vydávajú za fenoména zahraničnej politiky!

J.S: – Ja k tomu dodám ekonomický pohľad. Trh v Bejrúte je nielen malý, ale on nie je ani náš. Pre Slovensko je historickým trhom Sýria. A nie Jordánsko alebo Libanon.

Skrátka pre slovenských podnikateľov je úžasným práve sýrsky trh.

Ako dlho sa uchová pamäť Sýrčanov, že slobodu si vybojovali vďaka spojencom, osobitne Rusom?

J.S: – Myslím si, že veľmi dlho. Tento vzťah je Sýrčanmi vnímaný už roky. Silnému vzťahu napomohla aj kresťanská cirkev v Sýrii, ktorá je ortodoxná, ako v Rusku.

Uvediem ešte jeden údaj. Keď sa rozhodli zhromaždiť údaje o študentoch, ktorí študovali v ZSSR, tak za prvé tri dni už mali 50 tisíc prihlášok.

Myslím si, že táto vďačnosť je rovnaká, akú majú Slováci a Česi voči Červenej armáde za jej oslobodenie ČSR v 2. sv. vojne.  Ruské zástavy vidieť dnes po diaľniciach, objavila sa už aj socha Sýrsko-ruského priateľstva… Ľudia dávajú na vedomie, že sú si vedomí, že veľa Rusov za nich položilo svoje životy.

Netreba tiež zabudnúť, že Sýria získala nezávislosť v roku 1946. Sýrčania vedia nielen toto, ale aj to, ako tú nezávislosť získali. Francúzsko sa vtedy dožadovalo a dalo návrh na predĺženie mandátu svojej prítomnosti na území Sýrie. Sovietsky zväz vtedy prvýkrát v jeho dejinách využil právo veta, čím Sýria dosiahla svoju nezávislosť.

Trochu k sýrskym Kurdom. Na počiatku konfliktu sa javili, že sú na Asadovej strane. Dnes mám niekedy pocit, že im nerozumiem.

J.S: – Vytvorili im veľké strašidlo – Islamský štát. Američania k nim našli cestu tým, že sa vytvorila atmosféra nenávisti medzi Tureckom a Spojenými štátmi americkými. Lenže dnešné vzťahy kurdských síl s ústrednou vládou sú na najvyššej úrovni. Denno-denne sú v Damašku a rokujú.

Hostitelia pred nami spomenuli tri strany, ktoré majú iné názory, ako tieto sa dajú usporiadať.  A keď sa spomínajú iba tri strany, myslím si, že otázka je už dohodnutá.

Čo teda povedať na záver?

J.Č: – V Sýrii sa už výrazne začína súťažiť v ekonomických otázkach. Pre Slovensko je dôležité, aby z toho nevypadlo.

J.S: – Odhadom ide o zákazky v hodnote 400 miliárd USD.

J.Č: – Keď sme sa opýtali, kto to bude platiť, tak nám bolo povedané, že z vlastných zdrojov (Sýria už začína ťažiť aj svoju ropu a plyn) a z prostriedkov, ktoré poskytnú priatelia Sýrie. Istý človek nás informoval, že Sýria má aj po takejto vojne vyrovnaný rozpočet.

Platiť teda bude čím a treba konať tak, aby slovenské firmy z tohto trhu nevypadli. Navyše je jasné, že západné firmy, ktorých štáty boli agresormi, sa k týmto zákazkám nedostanú.

Naša delegácia takto poslúžila aj tomu, aby aspoň krôčikom napomohla slovenským firmám (ktoré nie sú západné) zapojiť sa do obnovy Sýrie.

Na jar chceme zorganizovať cestu väčšej delegácie (s podnikateľmi a poslancami), ktorí by na túto tému hovorili už konkrétnejšie.

Musíme chytiť rozbiehajúci sa vlak! Ak z toho vypadneme, tak to bude len kvôli hlúposti slovenskej politiky.

Ján Čarnogurský z nemenovaného európskeho zdroja v Sýrii

„Sýrska tajná služba má informácie o tých migrantoch, ktorí sú už v Európe. Pochopiteľne, že európske tajné služby majú o to záujem. Sýria hovorí, že my vám to dáme, ale len cez vaše vyslanectvo v Damašku.“

Keďže to je otázka života a smrti občanov Slovenska, tak aj na tomto príklade vidieť, aký diletant je v diplomacii a štátno-bezpečnostných otázkach M. Lajčák.

Členovia našej slovenskej delegácie sa preto obracajú na štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí SR nech on vstúpi do týchto otvorených dverí v Sýrii. Nech začne on pomáhať slovenským podnikateľom, pretože ak by tam vstúpil minister, mohol by všetko pokaziť ešte viac, ako sa mu to darilo doposiaľ.

Vladimír Mikunda


Zdroj