Bratislava 5. mája 2019 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Politológ Eduard Chmelár na svojom facebookovom účte zverejnil príspevok v ktorom vyzdvihuje obetavosť obyvateľov Ukrajiny, ktorí sa nebáli riskovať vlastné životy, aby zachránili iných. Podľa jeho slov mu reakcia aparátčikov pripomína skúsenosti s korporatívnym myslením dnešných vládnych a bruselských úradníkov

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na snímke Eduard Chmelár

“Lži nás v podstate definujú. Keď pravda uráža, potom klameme a klameme, dokiaľ nezabudneme, že nejaká pravda je. Ale ona stále je. Každou lžou si robíme u pravdy dlh. A skôr alebo neskôr sa musí splatiť,” píše v úvode Chmelár.

Analytik následne priznáva, že nie je seriálový typ, ale miniséria Černobyľu ho úplne pohltila. Svoju úlohu pri tom, zohrali realistické kulisy, efekty, herecké výkony, scenár a množstvo ďalších drobných detailov.. “Ale nie je to len drsná realita, ktorá robí tento seriál takým výnimočným.”

Černobyľ sa podľa jeho slov vymyká všetkému, čo sme doteraz videli. “Nie je to zábava, je to varovanie. Nemôže vás neobliať hrôza, keď si uvedomíte, že toto nie je horor, fantasy, ani katastrofický film, že táto apokalypsa sa skutočne stala a chýbal len krôčik od skazy celého kontinentu.”

Táto miniséria podľa Chmelára dostatočne zrozumiteľne vysvetľuje, čo by sa stalo, keby reaktor nebol zapečatený sarkofágom, keby tisíce hasičov, vojakov, baníkov, lekárov a zdravotných sestier nenasadili vlastné životy, aby zachránili milióny ľudí na Ukrajine, v Rusku, Pobaltí, Poľsku, Rumunsku, Bulharsku, ale aj na Slovensku, v Česku či Rakúsku.

“Zničený reaktor chrlil do neba ešte dva týždne smrtiacu radiáciu, kým ho títo obetaví ľudia nezabezpečili. Mnohí to neprežili a mnohí, ktorí to prežili, to neskôr v nepredstaviteľných bolestiach ľutovali. A dodnes nikto nevyslovil tú nepríjemnú pravdu, že sebaobetovanie, ktoré má tento národ v krvi, nás po druhýkrát zachránilo,” pripomenul.

Preto dnes pripomína troch hrdinov, na ktorých sa takmer zabudlo: Alexej Ananenkov, Valerij Bezpalov, Boris Baranovov. Títo traja potápači sa dobrovoľne prihlásili na záchrannú misiu, ktorej cieľom bolo vypustiť vodu spod reaktora. “Ak by to neurobili, nastala by ešte väčšia katastrofa, po ktorej by sa Európa stala prakticky neobývateľnou. Tí muži sa na túto úlohu podujali s vedomím, že idú na istú smrť (Ananenko a Bezpalov však akoby zázrakom stále žijú),” vysvetlil.

Rovnakí hrdinovia boli podľa jeho slov aj hasiči. Jeden z mála, ktorý to prežil, Anatolij Zacharov, neskôr na otázku, či vedeli o rizikách, ktoré podstupujú, odpovedal: „Samozrejme sme o nich vedeli! Keby sme boli postupovali podľa predpisov, nikdy by sme nešli do blízkosti reaktora. Ale bola to morálna povinnosť – naša povinnosť. Boli sme ako kamikadze.“

“Západní kritici tejto akcie často mudrujú, že Sovietsky zväz obetoval zbytočne veľa životov. Koľko životov zachránil, to však už neuvádzajú,” píše Chmelár.

Pri sledovaní seriálu mu zároveň prebehlo hlavou, či by toto dokázal iný národ ako “potomkovia tých, ktorí boli počas druhej svetovej vojny naučení hádzať sa opásaní granátmi pod tank, aby zachránili dedinu. Hrdinovia z Černobyľu by si zaslúžili pozornosť nielen na Ukrajine či v Rusku. Európske elity často nariekajú, že Európa nemá príbehy, ktoré by ju stmeľovali. Toto je jeden z nich. Toto sú legendy, ktoré zachránili Európu.”

Tento príbeh nám ukazuje aj inú rovinu ako emotívnu. Jeden z najsilnejších a najdôležitejších momentov celého seriálu bola podľa politológa presná sonda do myslenia sovietskej elity. “Keď rozzúrený profesor Legasov (jadrový fyzik, ktorý bol vedúci vyšetrovacej komisie a jediný si v prvých hodinách uvedomoval rozsah katastrofy) žiadal okamžitú evakuáciu, členovia politbyra mu odporovali: ‘Ale ako môžeme evakuovať? Keď to urobíme, všetko sa dostane na verejnosť’,” pripomenul.

K evakuácii obyvateľov preto došlo až po neuveriteľných 36 hodinách. A taký riaditeľ jadrovej elektrárne ako prvé opatrenie namiesto záchrany ľudských životov žiadal odpojenie telefónov. “Neskôr za to dostal desať rokov nútených prác, ale za toto by si zaslúžil doživotie,” uvádza Chmelár.

“Sledovať reakcie aparátčikov, naučených plniť akékoľvek absurdné príkazy, zavrávať znepokojenia a varovné signály, slepo sa podriaďovať autoritám a zamotávať sa do pavučiny lží – to všetko vo mne nevyvolávalo len prvoplánové odsúdenie praktík komunistického režimu, ale aj moje skúsenosti s korporatívnym myslením dnešných vládnych a bruselských úradníkov,” priznáva analytik.

Zatajovanie informácií, za ktoré bola zodpovedné celé sovietske stranícke a štátne vedenie, malo fatálne následky. Rádioaktívny oblak zamoril obrovské územia a nikto nebol vopred varovaní. “Sám si presne pamätám, ako som sa o katastrofe dozvedel. Vracal som sa so spolužiakmi z povinného prvomájového sprievodu, bolo po daždi a mláky boli modré. S chlapcami sme prekvapene mudrovali, čo to môže byť a vtedy jeden povedal, že v Sovietskom zväze vybuchla jadrová elektráreň, vraj mu to povedal jeho otec, keď počúval Slobodnú Európu,” spomína.

A hoci dnes už nežijeme v autoritatívnom režime,”vládnuce vrstvy, politické špičky a médiá nám opäť skresľujú realitu a selektujú informácie, opäť nazývajú zatajovanie poznatkov zodpovednosťou a usilujú sa, povedané slovami Dominika Tatarku, aby sa lož nedala rozoznať od pravdy.”

“Demokracia, ktorá nás môže najúčinnejšie varovať pred následkami našich činov, stráca svoje obranné mechanizmy.” A aj pred tým nás podľa Chmelára varuje Černobyľ.

Vážení čitatelia, Hlavné Správy sú v zúrivej ekonomickej vojne s liberálnym establišmentom. Podporte nás a pomôžte nám vybojovať zápas o konzervatívne hodnoty. Vážime si každé euro.


č. účtu: SK65 0900 0000 0051 5666 1326

Zdroj