Bratislava 13. decembra 2018 (HSP/Sputnik/Foto:SITA-Diana Černáková)

Incident v Azovskom mori ako aj pokusy o farebné revolúcie vo viacerých krajinách boli hlavnými témami rozhovoru agentúry Sputnik s českým poslancom Jiřím Kobzom (SPD), ktorý uviedol, že aj bývalý slovenský premiér Robert Fico bol obeťou takéhoto pokusu

Na snímke Robert Fico

Boli ste hosťom Událostí, komentárov, ktoré sa vysielali 26. 11. 2018 na ČT24. V tomto programe člen zahraničného výboru Snemovne, Vít Rakušan, doslova povedal: “Zo strany Ruska je vyhlásený akt agresie”.

Vladimir Putin 28. 11. 2018 ozrejmil, že ukrajinské plavidlá sa nachádzali v ruských výsostných vodách, ktoré mali tento status ešte pred opätovným pripojením Krymu k Rusku. Ruský prezident tiež uviedol, že ukrajinské plavidlá boli ozbrojené a neuposlúchli opakované výzvy ruských pohraničných plavidiel. Nevypočuli ani výzvy, aby pri plavbe nasledovali ruskú loď a nepožiadali o plavbu pod Kerčským mostom.

Je možné, aby tieto skutočnosti boli vymyslené ruskou stranou? Alebo je to pre rusofóbov žalostná pravda, o ktorej nechcú počuť, rovnako ako český minister zahraničných vecí Tomáš Petříček, europoslanec Miroslav Poche či Vít Rakušan, ktorí by si priali rázne potrestanie Ruska? Títo páni tvrdia, že s ruskou agresiou máme svoje skúsenosti…

Jiří Kobza (SPD – Tomio Okamura): Priznávam, že “vyhlásenie stavu agresie” zo strany Ruska voči Ukrajine som nezaznamenal a ani netuším, čo by to právne malo znamenať. Nedisponujem ani presnými informáciami o polohe a pohybe ukrajinských lodí, ani záznamami rádiovej komunikácie – nemôžem teda vylúčiť a ani potvrdiť žiadnu z verzií udalosti.

Zmluva o využívaní Kerčského prielivu z roku 2003 s dodatkami stanovuje, že prevádzku v prielive riadi kapitán Kerčského prístavu, že lode musia žiadať o prejazd, že ruská strana má právo lode kontrolovať atď. Stále nevieme iste, či toto ukrajinská strana porušila. Ak áno, potom by bol zásah oprávnený, ale ak nie, potom oprávnený nebol.

O akej ruskej agresii vaši kolegovia z politiky hovoria? Dokážu odlíšiť ZSSR od Ruskej federácie? Zostali po ruskej “agresii” v Česku zodpovedajúce škody a straty na životoch? Nemali by byť vaši kolegovia konfrontovaní nejakým takým dotazom? Prečo ste sa ich na to priamo nespýtal?

To je otázka na daných kolegov, nie na mňa. Predmetom televíznej debaty to nebolo. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) do ČSSR v roku 1968 skutočne škody a straty na životoch spôsobené boli. To je historický fakt.

Ak prezident Porošenko vyhlásil vojnový stav na dobu 30 dní, čo asi po tých tridsiatich dňoch plánuje? Vojnu s Ruskou federáciou? Porošenko rozhoduje, kedy sa vojna odpíska a kedy skončí? Nepripomína to exprezidenta Gruzínska Michaila Saakašviliho, ktorého stále hľadá Interpol a ktorý kedysi vyhlásil Rusku vojnu na 14 dní, v čase, keď bol gruzínskym prezidentom? To si Saakašvili plánoval “Blitzkrieg” proti Ruskej federácii?

Nemožno vylúčiť, že prezident Porošenko využije nástroje a možnosti, ktoré mu udržiavanie vojnového stavu dáva k významnému ovplyvňovaniu vnútorného politického vývoja v krajine, a to napríklad k odkladu prezidentských volieb plánovaných na marec 2019 či ovplyvnenie médií.

Ak už poznáte vyjadrenie Vladimíra Putina, trváte na tom, že by mali byť ukrajinskí vojaci prepustení, ak sa podieľali na incidente vedome, čo pred televíznymi kamerami priznali?

V rámci deeskalace tejto situácie by prepustenie zajatých námorníkov na novoročné sviatky mohlo byť vnímané ako ústretový ruský krok. Porozmýšľajte nad tým, komu prospeje, keď naďalej zostanú v zajatí?

Domnievate sa, že by USA mali prepustiť Máriu Butinovou či ruského pilota Konstantina Jarošenka? Nemala by Ukrajina vrátiť Rusku zhabanú loď Nord aj jej kapitána Vladimira Gorbenka? Keď USA narušili priestor ZSSR, podobne ako teraz Ukrajina vody RF, Rusi takisto reagovali na ich plavidlá svojimi loďami. USA vtedy nevyhlásil vojnový stav. Dá sa tu definovať rozdiel?

Prial by som si, aby sa všetci politickí aj vojnoví väzni mohli slobodne vrátiť domov. Každá analógia v obdobných situáciách kríva, najmä preto, že uvedené udalosti prebehli nielen každá v inej dobe, ale aj v úplne inej medzinárodnej situácii. Priznajme si, že na podobné akty sa niekedy, žiaľ, neuplatňujú v prvom rade (medzinárodne) právne merítka, ale mierky (geo) politické a k ich vyhodnoteniu potom hľadiská ideologické.

Kto by mal taký incident vyšetrovať? Pokiaľ ide o kauzalitu, čo bolo predtým, myslíte si, že prevzatie moci na Ukrajine súčasnú garnitúrou prebehlo ústavnou cestou? EÚ sa domnieva, že áno. Čo si o tom myslíte? Nejedná sa o selektívnu slepotu našich politikov? Viete si predstaviť rovnaký scenár uplatnený na Andreja Babiša?

Vhodný by podľa mňa bol medzinárodný vyšetrovací orgán na pôdoryse BR OSN (stálych aj nestálych členov).

Podľa informácií z médií prevzatie moci na Ukrajine súčasnou garnitúrou neprebehlo ústavnou cestou, ale prevratom. Došlo aj k porušeniu mnohostrannej medzinárodnej dohody o riešení situácie, oi. o tom, že Viktor Janukovyč zostane v úrade do predčasných volieb. Desiatkam poslancov navyše vtedy nebolo údajne umožnené vykonávať ich mandát v Najvyššej rade. Nie som si istý, či by inštitúcie EÚ tolerovali podobný prevrat v niektorej členskej krajine EÚ.

Môžeme sledovať, ako pokusy o naplnenie scenára farebných revolúcií sa (zatiaľ našťastie neúspešne, až na zvrhnutie slovenského premiéra Fica) šíria svetom i Európou. Ich spoločným menovateľom je popieranie princípov volebnej demokracie a neuznávanie výsledkov demokratických volieb aktivistami, ktorým sa nehodia.

Vidíme tiež zapojenie nadnárodných politických NGO (mimovládnych organizácií, pozn. red.) ovplyvňujúcich politickú situáciu v krajine, ich financovanie a ingerenciu z rôznych zahraničných zdrojov. So znepokojením sledujeme čím ďalej väčšiu brutalitu aktivistov a demonštrantov.

V ústave USA je napísané, že každé etnikum má právo na sebaurčenie, odtrhnutie, secesiu a vlastnú existenciu. Toto bolo umožnené ČSR. Prečo by ľudia na Donbase nemohli využívať rovnaké výhody?

Nie som expert na Ukrajinu. Nie je mi známe, že by oblasť Donbasu obývalo nejaké špecifické etnikum. Tu sa stretáva princíp práva národa na sebaurčenie (zakotvený aj v niektorých medzinárodnoprávnych dokumentoch) a tzv. princíp územnej celistvosti. Existuje tu aj rozdiel a nepísané pravidlo, že každý národ (etnikum) má mať jeden svoj národný štát, nie niekoľko štátov alebo ich neobmedzený počet. Je to aj otázka budúcej životaschopnosti takýchto štátnych útvarov.

Na druhej strane, niekedy v histórii nastane situácia, kedy, vzhľadom napríklad k masívnej vzájomnej nenávisti, používaniu násilia voči civilistom, plošnému porušovaniu ľudských práv a tak podobne, je budúce spolužitie dvoch entít v jednom spoločnom štáte už nemožné alebo kontraproduktívne a škodlivé, rizikové. Napríklad známy teoretik secesie Allen Buchanan považuje dlhodobý násilný útlak jednej etnickej (alebo inej skupiny) zo strany centrálnej štátnej moci za legitímny dôvod k snahám o odtrhnutie. Toto môže zodpovedať napr. aj situácii na Donbase a v Luhansku.

Záverečná otázka: Ak Ukrajina nakoniec, nedajbože, vyprovokuje Rusko k vojenskej odpovedi na vyhlásenie vojnového stavu Porošenkom, akú dynamiku by podľa vás, čo len hypoteticky, mohli mať následné udalosti? Nemali by sa EÚ a USA skôr obávať iniciatívy Petra Porošenka?

V tomto smere dúfam v prezieravosť a chladnokrvnosť ruskej vlády, že sa nenechá vyprovokovať k unáhleným krokom. Verím tiež v rozum a umiernenosť ďalších zahraničných aktérov, USA aj EÚ, v postupnú deeskalaciu napätia, a predovšetkým v zachovanie mieru.