Bratislava 2. septembra 2019 (HSP/Foto:Screenshot-Youtube)

Denník Smena mal do novembra ´89 špeciálne miesto medzi celoštátnymi denníkmi. Bol avantgardný, najvýraznejšie sa v ňom odzrkadľovali spoločenské zmeny a nálady obyvateľstva. November ´89 priniesol zlom. Hoci pochoval štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, redakčná vépénka si za staronového šéfredaktora zvolila nomenklatúrny káder strany, dovtedajšieho šéfredaktora Ľubomíra Chorvatoviča. Sám sa funkcie vzdal a na jeho miesto nastúpil ďalší straník, Karol Ježík. S Ježíkom sa redakcia začala profilovať ako tvrdý zástanca spoločného štátu a pranierovať všetko, čo malo iný názor

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Na snímke Alexej Fulmek

Do redakcie nastúpili nové tváre, písať politické komentáre bolo výlučným právom Róberta Kotiana a Mariána Bednára. Samozrejme, čechoslovakistov. Smena strácala čitateľov, nestrácala svoj cieľ. Ježík si za svojho zástupcu vybral mladého redaktora kultúrneho oddelenia Alexeja Fulmeka a začal sa boj proti národniarom a cirkvi. Najmä po voľbách 1992, keď ich vyhralo HZDS a postavilo sa do čela národnoemancipačného úsilia Slovákov. Fulmek to vo svojej knižke Bol som dlho v Sme potvrdzuje textom: „Smena sa vyprofilovala na antinacionalistické a antixenofóbne noviny… bola striktne proti rozdeleniu Československa“. Navyše: „Prirodzene denník Smena sa svojim kritickým postojom stal natrvalo nepriateľom Mečiarovho hnutia.“ Ak teda dnes tak často skloňujeme slovo nenávisť vo všetkých pádoch, ponovembrové vedenie Smeny a neskôr Sme stálo za jeho zasievaním do spoločnosti.

Útok na cirkev

Rozložiť spoločnosť sa najlepšie darí cez rozklad mravnosti. Najlepšie cez sex a cirkev. Po zániku kádeháckeho Slovenského denníka, kde uverejňoval svoje články študent Teologickej fakulty Karlovej univerzity Marek Pribula, dostal priestor v Smene. Začiatkom decembra 1994 v článku pod názvom Pred kým zachrániť Slovensko, okrem iného napísal: „Učiteľ nemá právo odmietnuť učiť deti svojich politických oponentov. To nerobia ani kňazi. Ak by to tak bolo, dnes by v kostoloch zostali iba voliči KDH, DÚ, maďarských strán a DS.“ A vo svojich úvahách išiel ešte ďalej: „Kto vysvetlí babkám demokratkám, že ich viera, ktorú tak horlivo vyznávajú, im nie je nič platná, ak idú na druhej strane proti pravde, láske a všetkým morálnym zásadám tým, že – ako to povedal Anton Srholec – volia mravne padlých a skorumpovaných ľudí“. Prax využívať padlých kňazov využíva denník Sme dodnes. Zo Srholca dokonca urobil ikonu mravnosti a vôbec mu neprekážalo, že bol agentom ŠtB. Nie, lebo bol proti cirkvi, ktorú vyhlásil za poslednú baštu totality a najmä proti samostatnosti Slovenska.

Príbeh denníka Sme je príbehom zničenia slobody slova na Slovensku. A začal sa útokom na proslovenskú vládu Mečiara , ktorá vraj má záujem zlikvidovať smečko. „Stále s nami bojuje a chce nás zlikvidovať“, povedal Alexej Fulmek o Vladimírovi Mečiarovi Georgovi Sorosovi počas návštevy Spojených štátov. Bolo to v roku 1995 a v tom čase už mal Fulmek vybudovaný priateľský kontakt so slovenskou pobočkou Open Society Fund (OSF), ktorá však nemala dostatok grantových prostriedkov na krytie finančných potrieb denníka Sme. Ako píše Fulmek vo svojej knižke, riaditeľka OSF mu avizovala vznik úverovej organizácie Media Development Loan Fund (MDLF), „ktorá sa mala zaoberať podporou nezávislých médií v postkomunistickej Európe“, na ktorú sa Fulmek obrátil s požiadavkou o peniaze. Vraj v Sorosovej MDLF „nikto nezapochyboval, že denník Sme z politického hľadiska spĺňa kritériá“ na poskytnutie úveru. O pätnásť rokov sa Fulmek stal členom jej rady. Čo asi to Slovensko stálo?!

Začalo sa fúzovanie

Denník Sme má svoje zastúpenie aj v Medzinárodnom tlačovom inštitúte (IPI), kde Beata Balogová zastáva funkciu podpredsedníčky výkonného výboru. Ak sa teda nejaká situácia v médiách na Slovensku nepozdáva smetiarom, rozpútajú tlak na vládu z medzinárodnej úrovne. Kto by sa im postavil? Veď printový priestor dokonale sfúzovali, čiže pohltili. Fulmek: „V roku 1996 bol našim pomerne silným konkurentom aj denník Práca, ktorý sme neskôr kúpili.“ Padla Práca. A ako padli regionálne noviny? Fulmek uvádza, že „príbeh denníka Korzár bol nie nepodobný príbehu denníka Sme“. Nuž, pozrime sa na to, najskôr očami Fulmeka.

Korzo v Košiciach vlastnila záložná spoločnosť SAS Slovensko, ktorá pôsobila ako nebanková inštitúcia. „Denník sa profiloval ako kritické médium voči Mečiarovi…“, uvádza Fulmek. Prečo asi? Že nepodporoval nebankovky? Koncom roka 1997 začali VSŽ útočiť na podnikateľskú činnosť majiteľov denníka Korzo. Teda na nebankovku. Pod tlakom kritiky sa majitelia SAS rozhodli predať denník Korzo VSŽ za symbolickú cenu pod podmienkou, že ich viac nebudú napádať. Fulmek to hodnotí ako nový druh výpalníctva, no skôr sa dá hovoriť o korupcii zo strany SAS – predáme vám denník a vy nám dáte pokoj. Ako sa teda denník Korzo ocitol v rukách Fulmeka? On to opisuje takto:

„Keď sa ľudia z VSŽ predstavili v redakcii ako nový majiteľ denníka, zavolal mi novinár Peter Schutz. Ponúkol mi stretnutie so zástupcom šéfredaktora Korza Petrom Bercikom a redaktorkou Janou Paulovskou. Téma: založenie nového denníka. Okamžite som súhlasil… Peter Bercik navrhol, aby naše vydavateľstvo financovalo štart nového denníka… Celý január som ubezpečoval všetkých zamestnancov Korza, že naše vydavateľstvo zoberie na seba akékoľvek právne dosahy, žaloby a súdne spory, ktoré by hrozili v súvislosti s nepriateľským odchodom Korza. V priebehu troch týždňov sme vytvorili redakčné zázemie…Napokon k nám prešli takmer všetci redaktori z pôvodnej redakcie Korza, okrem šéfredaktora Vladimíra Špinnera a zopár spolupracovníkov, vďaka čomu sa nám podarilo utajiť celú akciu a čo úplne znemožnilo novému vydavateľovi pokračovať vo vydávaní tohto denníka.“ A bolo. V Smene to trvalo trochu dlhšie, ale nakoniec pod silnou ohováračskou kampaňou smečka tiež padla.

Z novinárov ovce

Denník Korzár začal vychádzať 3. februára 1998. Bulletin Slovenského syndikátu novinárov Fórum v tejto súvislosti uverejnil v čísle 2/2001 článok Ivana Matiu pod príznačným názvom: Ako zo slobodných novinárov urobiť stádočko oviec. V roku 2000 totiž došlo k zmene vydavateľa fúziou dvoch skupín a autor sa pozastavuje nad prechodom redaktorov Korzára od jedného zamestnávateľa k druhému. „Rozviazanie pracovného pomeru sa uskutočnilo na poslednú chvíľu dohodou s dovtedajším vydavateľom denníka Korzár (Prešovské noviny, s.r.o. , Levočská 9, 080 01 Prešov) v záhlaví dokumentu , ale bez vysvetlenia s pečiatkou úplne inej, dovtedy celkom neznámej organizácie (Korzár, spol. s.r.o., Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava) pod textom dokumentu. Toto má normálne rozmýšľajúci človek podpísať? Takýto právny nezmysel?“ – pýtal sa autor článku. Novinári, ktorí podpísali rozviazanie pracovného pomeru s dvojfirmou – lebo, kto bol vydavateľom Korzára? Prešovčania či Bratislavčania? – mohli podpísať pracovnú zmluvu s novým vydavateľom. Ako s nimi Fulmek zaobchádzal, ako ich prepúšťal kvôli vyjadreným názorom, odznelo na sneme syndikátu novinárov, no bez záujmu jeho vedenia. Predsedom bol Ján Füle, ktorý v denníku Sme pracoval od jeho vzniku ako vedúci komentátorov a reportérov!

Zaujímavé sú aj ďalšie informácie autora, napríklad, že „do 30. júna 2000 sa Korzár vyznačoval nebojácnou otvorenosťou a úsilím po neľútostnom pranierovaní množstva nešvárov našej takmer skrz-naskrz skorumpovanej spoločnosti“. Ibaže sa písal rok 2000 a pri moci už nebol Mečiar. Pravidelným politickým komentátorom-glosátorom denníka Korzár sa stal Peter Schutz a v jeho komentároch sa ani náhodou „na stránkach zlúčenej regionálnej siete Korzára-východoslovenských novín neobjavil materiál pod názvom – Fulmekove ovce…“ – uzatvára článok Matia.

O tom, aké nezávislé boli Fulmekove noviny svedčí fakt, že v rokoch 1994 a 1998 organizoval denník Sme volebné autobusy. V roku 1998 ich nasmerovali k televízii Markíza, kde práve prebiehala médiami avizovaná Mečiarova mediálna bomba. Fulmek o tom napísal: „Náš autobus nasmerujeme k televízii Markíza, kde prebieha boj o jej nezávislosť.“ Po voľbách redakcia oslavuje a na návštevu prichádza sám budúci premiér Mikuláš Dzurinda. Konečne porazili Mečiara! Kto teda organizoval túto mediálnu bombu pripisovanú Mečiarovi? Knižka sa len tak hemží lživou argumentáciou voči Mečiarovi a jeho hnutiu. A predsa šéfredaktor Karol Ježík v jednom z prvých vydaní Sme musel konštatovať: „Prežili sme amatérsky a nedemokratický útok proti Smene, nie proti slobode slova a demokracii na Slovensku. Keby to bolo opačne, zrejme by sme svoj názor nemohli šíriť opäť a tak expresne. To však neznamená, že sa necítime ohrození.“

Na ceste za jednofarebnosťou

V roku 2001 sa Fulmekove vydavateľstvo vážne zaoberá kúpou rádia Twist. Prečo? „Lebo mentalita Twistu počas mečiarovského obdobia bola veľmi príbuzná denníku Sme a často sme spolupracovali“, píše Fulmek. Kúpa sa nepodarila, ale inde to vyšlo. „Počas rokov 2002-2008 sme boli mimoriadne aktívni“, chváli sa Fulmek. „Začalo sa to úspešnou akvizíciou denníka Práca.“ O prácu pri tom prišli všetci novinári okrem jednej, Kristíny Kúdelovej. „V roku 2005 sme ovládli aj Národnú obrodu“, pokračuje Fulmek vo vyratúvaní titulov, ktoré pohltil denník Sme na ceste za jednofarebnosťou „slovenskej“ tlače.

O „nezávislosti“ denníka Sme svedčí aj ďalšia skutočnosť. Po smrti Karola Ježíka sa šéfredaktorom stal Milan Šimečka. V roku 2000 pre francúzsky denník La Croix povedal: „Dnes sa cítim byť menej slobodný ako pred troma rokmi za Mečiara. Musím dávať pozor na to, čo v novinách napíšem. Nemôžem písať veci príliš kritické, ktoré by ľudia nepochopili. Som si úplne vedomý povrchnosti našej práce.“

Fulmek svoju knižku začína vraždou Jána Kuciaka. Telefonicky mu správu oznamuje Milan Dubec, šéf vydavateľstva Ringier Axel Springer. Fulmek mu hovorí: „…to nie je možné, to sa nestalo ani za Mečiara“. Na konci knižky sa opäť vynára vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Podľa Fulmeka „odhalila časť reality tejto krajiny. Všetkých nás spojila“. A zhrnutie: „Vraždu Kuciaka si asi objednal Marián Kočner.“ Zvláštne, keď parlament nezrušil milosť bývalého prezidenta Michala Kováča Kočnerovi, Fulmekov denník neprotestoval. Fulmekova spacifikovaná tlač (novinári?) plnila zadanie. Už odvtedy, odkedy Fulmek získal vplyv v redakcii. Najprv v Smene, neskôr v Sme. Aj v Smene sa to začalo jeho návštevami na oddeleniach a prehováraním redaktorov, aby podpísali rozviazanie pracovného pomeru s vydavateľom a potom podpíšu pracovnú zmluvu s novým. S kým, nepovedal. Nepovedal, že financovať denník bude finančný oligarcha. Nepovedal, že nadväzuje priateľské vzťahy so Sorosovou nadáciou.

Vyhodený za názor

Fulmek nikdy nezastával práva novinárov, naopak, vždy ich brutálne potláčal. V mene koho? Prečo? Z jeho knižky je evidentné, že predovšetkým na porazenie politických síl obhajujúcich národnoštátne záujmy. Prvým, kto stál v ceste bol Mečiar. Preto sa pre Sme stal objektom nenávisti a krutej dehonestácie. K tomu, aby dostali spoločnosť pod kontrolu, museli predsa ovládnuť médiá. Printové tituly sfúzovali, do ostatných nasadili svojich ľudí. RTVS nevynímajúc. Stačí si pozrieť zoznam novinárov pracujúcich pre Sme. Fulmek je aktívny dodnes. Keď poslanci za Smer-SD predložili novelu tlačového zákona, aby sa doň vrátilo právo na odpoveď pre verejných činiteľov, Fulmek sa postavil proti. On nepotrebuje, aby sa v jeho novinách mohli politici brániť proti ohováraniu a dehonestácii. Jeho noviny tu nie sú na to. Na vlastnej koži som pocítila hyenizmus ich konania, keď som si 9. marca 1995 vedľa hlavičky novín prečítala inzerát tohto znenia: „Hľadáme psa, ktorý pohryzol poslankyňu Z. Zn. Za účelom vyznamenania.“

Dnes už nielen Fulmekove noviny šíria nenávisť voči všetkému slovenskému a spoločnosti vnucujú pahodnoty, vrátane fašizoidného liberalizmu. Výcvikom v Sme prešlo mnoho redaktorov: Milan Šimečka, Róbert Kotian, Marián Bednár, Ján Füle, Ľubomír Lintner, Miloš Ščepka, Ivan Štulajter, Ondrej Dostál,Juraj Mravec, Peter Tóth, Richard Rybníček, Marián Leško, Attila Lovász, Tom Nicholson, Valér Kot, Miroslav Beblavý, Lukáš Diko, Lucia Ďuriš Nicholsonová, Roman Krpelan, Rado Baťo, Tomáš Hudák, Marek Vagovič, Mária Hlucháňová, Juraj Hrabko, Petr Šabata a mnoho ďalších, ktorí obsadili významné posty v médiách i v politike a ovplyvňujú verejný priestor.

V závere knihy nezabudol Fulmek, kvôli ktorému prišlo množstvo novinárov o prácu, pripomenúť, že mu mnohí vyčítali, prečo nevyhodí redaktora, keď sa mýli. „Nikdy som sa neuchýlil k takémuto kroku (výnimku tvoria plagiátori), vždy som vedenie redakcie presviedčal a upozorňoval na chyby… ale nikdy som ich nepotrestal stratou zamestnania…“ Nuž, nedávno na pochode Hrdí na rodinu mi jeden športový novinár, bývalý kolega zo Smeny povedal, že ho Fulmek vyhodil. Prekvapilo ma to, pretože kolega prešiel zo Smeny do Sme a ešte aj po odchode do dôchodku spolupracoval s redakciou. Opýtala som sa ho prečo? „Lebo som vyjadril počudovanie nad článkami o pedofílii“.

A na záver osobná poznámka: Fulmek ma v knižke nazval “mečiarovská novinárka”. Myslím si, že je to vždy lepšie, ako byť Sorosovským poskokom.

Eva Zelenayová

Článok bol uverejnený v SNN

Vážení čitatelia, Hlavné Správy sú v zúrivej ekonomickej vojne s liberálnym establišmentom. Podporte nás a pomôžte nám vybojovať zápas o konzervatívne hodnoty. Vážime si každé euro.


č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Zdroj