Štrasburg 13. december 2018 (HSP/Foto:TASR/AP)

Nech sa páči. Nesystémové komentovanie „humanizujúcim slovníkom“ stiera rozdiely pojmov. Na prípad štrasburského teroristu sa začal zrazu používať pojem „radikál“, pričom sa mal (ospravedlňujúco) zradikalizovať až vo väzení

Na snímke záchranné zložky zasahujú po útoku na vianočnom trhu vo francúzskom meste Štrasburg

Zámer politického, aj mediálneho mainstreamu a jeho užitočného servisu z tretieho sektora nepoužívať pojem terorista a už vôbec nie terorista z islamského prostredia a namiesto toho predhadzovať verejnosti pojem „radikál“ alebo dokonca „zradikalizovaný mladý človek“ a ešte vraj, chudáčik, z okraja spoločnosti, kde sa cítil vylúčený, biedny a frustrovaný nezáujmom okolia a systému o neho je viac ako kontextovo a propagandisticky zrejmý.

Likvidačný útok na nevinných obyvateľov a návštevníkov vianočných trhov sa stal v čase masových protestov žltých viest. A niekomu veľmi záleží, aby sa tieto dva nesúvisiace prípady v hlavách nielen intelektuálnej kaviarne, ale aj naivných konzumentov mainstreamu spojili do jedného.

Ide o typický, zblbnutý a zákerný neomarxistický slniečkársky manéver – otočiť kormidlo a urobiť z páchateľa obeť. Veď on, chudáčik, „mladý“ (29-ročný syn marockých rodičov) sa po sérii nerozvážnych lúpeží a opakovaných násilností dostal tam, kde spoločnosť posiela podobné typy, aby chránila slušných ľudí – do zlého väzenia, kde sa zradikalizoval. Lebo inak to bol celkom slušný, bežný „Francúz“ – sem tam niečo ukradol, sem tam niekoho zmlátil… ale to len z ľavicovej frustrácie voči systému, ktorý mu nedal úctu, pozornosť, vážnosť, prácu, auto, frajerku, play station a prípadne drogy… No hrozná bezcitná dekadentná francúzska spoločnosť!

Takto láme osudy mladých ľudí, takouto nevšímavosťou z nich vyrába teroristov, pardón „zradikalizovaných“ občanov…. ktorí zhodou okolností a čisto náhodne masovo práve protestujú proti makarónovým „reformám“, čiže proti socializácii strát systému pre bohatých. A keďže straty v tomto systéme platia vždy len bežní a menej majetní ľudia, je to v súlade s trendom. Akurát, že plebs by nemal podľa makaróna protestovať na uliciach, lebo tam sa tiež radikalizuje a všetci predsa chceme slušnú, pokojnú spoločnosť, aby si milionári mohli pokojne užívať ťažko zarobené dividendy…

A k tomu ešte ten chudáčik marocký, ktorého si tie masy protestujúcich rovnako nevšímajú, čo už mal urobiť, ak nie upozorniť na seba klasickým zvolaním Alláhu akbar! (mimochodom prvé informácie hovorili, že „Francúz volal Boh je veľký“… tak som neveriacky pochyboval, že by nejaký kresťan mohol toto spáchať…) Takže nakoniec to bol mladý „Francúz marockých rodičov“, ktorý z frustrácie z vylúčenia na okraji spoločnosti (typická fráza neomarxistov) chcel upozornil na seba vypálením dávky nábojov do davu…

A aj uspokojujúco dosiahol, veď jeho hrozný čin si všimol dokonca šéf USA Donald Trump, ktorý jeho prípad použil na svojom twitteri ako dôvod, prečo by sa mal postaviť ten vysoký múr na mexickej hranici… No a nakoniec si chudáčik nepochopený „radikál“, išiel svoju frustráciu a nekompatibilitu s tou zlou francúzskou a  európskou kultúrou liečiť do susedného Nemecka. Tam sú ešte tolerantnejší, tam žije a šéfuje (zatiaľ) tomuto kultúrnemu fašizmu aj multi-mutti Angela.

Hrozné! Takýto dojem viny klasického Európana, ktorý môže za všetky frustrácie, zlobu a zločiny sveta a histórie, priatelia, som mal z počúvania na úvod relácie verejnoprávneho Slovenského rozhlasu „K veci“ o 12:30 hod. Takýmto štýlom sa blysol zas nejaký z Čiech vytiahnutý skúsený už 33-ročný bezpečnostný analytik Lukáš Dyčka, ktorému sekundovala rovnako mladá riaditeľka Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku Monika Masaryková, ktorá okrem toho šéfredaktuje aj angažovanému portálu Antipropaganda.sk.

Skôr sa v zhode obaja dojemne dopĺňali ako si oponovali, či rozširovali variabilitu a hĺbku ďalšieho otrasného a odsúdeniahodného prípadu, či prípadne zaujali aj alternatívne postoje. Naivne stále vyžadujem od médií a najmä tých „verejnej služby“, že si budú plniť ústavnú povinnosť zabezpečiť pluralitu názorov. Dalo by sa to aj výberom hostí, na ktorých totožné názory ľudia nie sú zvedaví tak, aby bolo zastúpené aj „A“ a aj „B“. Len to by dramaturgia, vedenie a redaktori (moderátori)  museli podstatne viac ponamáhať mozgové závity. Aj to sa dá, priatelia! Stačí, ak si predstavíte, že vysielate vo verejnom záujme pre širokú verejnosť, ktorá sa dožaduje svojho práva na informácie a na pluralitu názorov aj v publicistických reláciách RTVS. Tak čo, dožijeme sa, konečne normálu? Napríklad zas v novom roku, desaťročí, storočí…?

Rafael Rafaj, riaditeľ Inštitútu národnej politiky


Zdroj