Bratislava 9. novembra 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Dobromír konečne ukončil ich neobyčajne dlhý rozhovor. Bol očividne veľmi spokojný s informáciami, ktoré mu jeho spoľahlivý a oddaný zved priniesol z Nitry

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Ilustračné foto

Jeho posledné slová, ktoré povedal o Svätoplukovi, nezneli však veľmi presvedčivo. Samozrejme, že zved nemohol vedieť, čo si v tejto veci jeho pán naozaj myslí. A tak ani nemohol tušiť, že hoci pred ním vladyka nadával na oboch, na Rastislava i na Svätopluka, tak v skutočnosti  bol prívržencom i priateľom kniežaťa.

A preto Dobromír vedel veľmi dobre aj to, že Svätopluk by sa spojil s každým, kto mu zaručí kráľovskú moc vo Veľkomoravskej ríši. Keď ju ale raz už bude mať a následne dostatočne zosilnie, potom sa už nebude koriť žiadnemu pánovi a Frankom najmenej. Trvalý vazalský vzťah by bol pre neho ponižujúcim aktom a čosi také by hrdý Svätopluk nikdy nezniesol. A už v žiadnom prípade nie, ak bude kráľom. Potom nikdy nepripustí,aby sa stal vazalom, a to vazalom ani franským, ale ani byzantským.

Svätopluk sníva o budúcom veľkom a slávnom čase Veľkej Moravy a chce byť tým, ktorý sa ako prvý pričiní o naplnenie takej budúcnosti. Budúcnosti slobodnej, plnej plánov na uskutočnenie ďalšieho rozmachu a upevnenia pozície ríše v strede Európy na ceste k vybudovaniu mocnosti rovnocennej tak Frankom, ako aj Byzantíncom.

***

Drahoslava, mladá veľmi pekná žena vladyku Dobromíra, pozorovala zamyslene a s láskou a hrdosťou v očiach dvoch svojich malých synov, ktorí sa hrali na pokraji hustého tmavého lesa, v tieni obrovských košatých dubov a štíhlych vysokých smrekov.

Odkedy vladykov zved opäť odišiel do Nitry, tak lialo z mrakov takmer bez prestania celé tri dni. Až na štvrtý deň popoludní sa ukázalo znova slnko, ale hneď pálilo tak veľmi, že vonku bolo najpríjemnejšie len v tieni lesa.

Chlapci sa počas celého daždivého času museli hrať zavretí len v komnatách hradiska a preto teraz, keď konečne mohli ísť von, tak rozradostení šantili a vyvádzali ako zmyslov zbavení. Tešili sa z novozískanej slobody a boli veľmi vďační hromovládnemu Perúnovi, že opäť schoval všetky svoje blesky, ktoré v hneve rozhadzoval z oblohy po zemi.

Zastrčil ich do svojej veľkej koženej zástery opásanej na mohutnom krku. Mal na nej umiestnené dve hlboké vrecká, na každej jej strane jedno.

Jedno bolo plné ohnivých sršiacich bleskov a v druhom malo miesto obrovské ťažké kladivo a velikánska nákova.

Vždy, keď Perún začal kladivom mocne udierať po nákove, tak na zemi začalo hrmieť.

Tak to chlapcom porozprával a vysvetlil ich otec, vladyka Dobromír, keď sa ho raz vypytovali, čo je búrka a ako k nej príde a prečo hrmí a prečo sa pri nej blýska.

Synovia sa síce veľmi divili, keď to počuli, lebo nikdy nevideli pri búrkach ani Perúna a ani jeho veľké kladivo a ani nákovu. Ale otcovi verili všetko na slovo, lebo boli presvedčení, že ich otec vie všetko. Jeho zas všetko naučil jeho otec a toho zas jeho otec.

Tak im to povedal a pri každej príležitosti zopakoval vladyka, a zdôraznil, že otcom treba všetko uveriť, lebo že otcovia svojich synov nikdy neklamú. Preto im musia všetko uveriť a vždy ich vo všetkom aj poslúchať a si ich vždy ctiť.

Otca veľmi obdivovali a chceli byť vo všetkom ako on. Obdivovali najmä jeho veľkú silu a obratnosť. A robili všetko preto, aby ho napodobňovali a boli od radosti celkom bez seba, keď ich otec pochválil.

***

Sedemročný Bronislav mal pri zápasení s o rok starším Svätobojom, takmer vždy prevahu a porazil ho. Aj tentoraz, keď zápasili, držal jeho krk v takom silnom zovretí, že Svätoboja to stálo veľkú námahu, aby sa udržal na nohách a nedal sa povaliť na zem. Bronislav ho mykal zo strany na stranu celou silou. A pomaly ho pritom vliekol k hustým malinovým kríkom, kde brata zamýšľal do nich hodiť.

Chcel matke, ktorá pozorovala z neveľkej vzdialenosti ich zápasenie, ukázať, že aj dnes je silnejší ako Svätoboj. Chcel si vyslúžiť jej obdiv a jej uznanie.

Svätoboj sa však veľmi húževnato bránil a keď jeho odpor už slabol, tak sa snažil  bratovi, menšiemu takmer o pol hlavy, zákerne podložiť nohu, a tak ho dostať na zem, čo ale nebolo celkom rytierske. Za nič na svete nechcel pripustiť, aby ho mladší brat pred očami ním veľmi milovanej matky zvalil do malinčia a tak demonštroval svoje víťazstvo a aby ho potom matka za to chválila a jeho len hladkala a utešovala tým, že nabudúce istotne vyhrá on.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

85. časť si môžete prečítať TU

86. časť si môžete prečítať TU

Nezávislé spravodajstvo musí byť zachované!


Plánujeme skvalitniť užívateľské prostredie Hlavných správ a dať vám možnosť sledovať ich bez reklám.


č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Plánujeme prijatie ďalších redaktorov.


Podporte naše úsilie.

Zdroj