Bratislava 29. marca 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Nemci považovali „riešenie židovskej otázky“ za vec naliehavú a neodkladnú. 31. júla 1941 maršal Hermann Göring prikázal urobiť prípravy na „celkové a konečné riešenie židovskej otázky na všetkých územiach pod nemeckým vplyvom“. Slovákom mal pri tom pomáhať Dieter Wisliceny, od 1. septembra 1940 poradca pre riešenie židovskej otázky na nemeckom vyslanectve v Bratislave. Začiatok septembra 1941 strávil v Bratislave Hans Globke, spoluautor norimberských protižidovských zákonov. Deň po jeho odchode, 9. septembra 1941 prijala vláda nariadenie č. 198/1941, smutne známy židovský kódex, ktorý spustil lavínu najkrutejších protižidovských krokov

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Kresba:Marián Tkáč

Prezident Tiso odmietol túto kópiu nemeckých protižidovských zákonov podpísať, nechcel mať s tým nič spoločné. Ale mal, na základe ustanovení, aké iné európske protižidovské nariadenia nemali, udeľoval on i ministri výnimky z tohto nariadenia formou osobitných legitimácií, ktoré sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov. Ich počet nie je známy aj preto, že pred Národným súdom jeho predseda Igor Daxner nepripustil o nich rokovať. Podľa rôznych informácií zachránili takto 24 až 35-tisíc Židov.

Po tom, čo Tukova vláda 20. februára 1942 odsúhlasila vysťahovanie 20-tisíc Židov na práce do Nemecka namiesto slovenských robotníkov vyžadovaných Nemcami, protestoval nielen zástupca Vatikánu Burzio, hlavný rabín Slovenska Armin Frieder, či katolícki biskupi. Predsedníctvo ľudovej strany sa pod Tisovým vedením 17. marca 1942 rozhodlo budovať pracovné tábory pre Židov na Slovensku, aby ich nemuseli vysídľovať do nemeckých koncentračných táborov. Takéto tábory boli zriadené v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach 1. apríla 1942. 30. júna 1943 v nich bolo 2938 „zaradencov“. Tieto pracovné tábory pre Židov nemožno nijako porovnávať s nacistickými koncentrákmi či sovietskymi gulagmi. V týchto táboroch nikto nezomrel od vysilenia, od hladu alebo zlého zaobchádzania.

V seredskom tábore pracoval lekár Gabriel Hoffmann, ktorý pochádzal zo siedmich detí. Jeho otec, tiež lekár Armin Hoffmann, ktorý konvertoval zo židovstva na katolícku vieru, „penicilínom“ liečil už počas španielskej chrípky v roku 1916. Zbadal, že plesne v tekutom prostredí vylučujú neznámu látku, ktorá usmrcuje baktérie a liek úspešne vyskúšal na svojich deťoch. Po roku 1918 česko-slovenské zdravotnícke orgány túto liečbu zamietli ako liečbu „špinou“.

Gabriel Hoffmann sa ako slovenský vojak zúčastnil povstania v auguste 1944, čoskoro sa však dostal do zajatia neďaleko Banskej Bystrice, a stade ho nemecké poľné žandárstvo odviezlo vlakom do seredského pracovného tábora.

Podľa jeho vyjadrenia v tomto pracovnom tábore mali Židia absolútnu samosprávu, bola tam židovská polícia, ktorá bola pánom nad životom a smrťou všetkých židovských väzňov. Zástupcom veliteľa Brunnera bol istý Zimmermann, v skutočnosti Šimon Wiesenthal, ktorý v Seredi spolu so židovskou samosprávou rozhodoval o živote a smrti „zaradencov“. Po vojne založil v Rakúsku Židovské dokumentačné stredisko a vo veľkom vyhľadával skrývajúcich sa nemeckých vojnových zločincov. Medzi svoje úspechy radil aj vypátranie Adolfa Eichmanna v Argentíne v máji 1960. (Podľa informácií z wikipedie tri inštitúcie – izraelská tajná služba Mossad, Svetový židovský kongres a oddelenie amerického ministerstva spravodlivosti pre otázku stíhania nacistických zločincov – sa zhodujú v tom, že veľká časť Wiesenthalovej slávy stojí na vymyslených základoch.)

V Seredi dostal Hoffmann rozkaz, aby ako lekár zavraždil smrtiacou injekciou troch Židov, podozrivých zo spolupráce s Nemcami. Keď to odmietol, zachránil ho veliteľ tábora Brunner len preto, že doktor Hoffmann ako člen povstaleckej jednotky odmietol usmrtiť zajatého Nemca, obyvateľa Žiliny.

Po vypuknutí povstania bol už osud slovenských Židov výlučne v rukách Nemcov. Od septembra 1944 do marca 1945 odišlo zo Slovenska 11 transportov, asi 13-tisíc Židov bolo odvezených do Osvienčimu, Sachsenhausenu a Terezína. Vtedy už Židov zachraňovali aj obyčajní ľudia. Ba nemecký historik Wolfgang Venohr zistil, že po tom, čo začali zo Slovenska vyvážať židov, „aj sestra prezidenta Tisa s jeho vedomím ukrývala židovskú rodinu“.

Ocenenie Spravodliví medzi národmi, ktoré každoročne od roku 1963 udeľuje štát Izrael osobám nežidovského pôvodu, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Titul nosí 26 513 ľudí, z toho 591 zo Slovenska (údaj k 31. marcu 2018). Podľa správ z tlače vzhľadom na počet obyvateľstva je záchrancov zo Slovenska najviac na svete. Jedným spomedzi nich je aj prešovský gréckokatolícky biskup, blahoslavený Pavol Peter Gojdič (1888–1960), ktorý zachránil stovky židov. Ďalším bol vyslanec Slovenského štátu v Budapešti Ján Spišiak (1901 – 1981), bankový úradník, ktorý všemožne pomáhal pri záchrane asi 80-tisíc židov, ktorí ostali na Maďarmi okupovanom území južného Slovenska.

Koncentračný tábor v Osvienčime, skade sa máji 1944 podarilo utiecť dvom slovenským židom (Walterovi Rosenbergovi a Alfredovi Wetzlerovi), oslobodili vojská Červenej armády pod vedením maršala Koneva 27. januára 1945. Vladimír Putin 25. januára 2020 pri spomienke na 75. výročie tohto aktu v Jeruzaleme uviedol, že „v tomto pekle, kde zhromaždili ľudí z rôznych krajín, aby ich podrobili mučeniu, zverským experimentom a masovému vyhladzovaniu, zahynuli stovky a stovky tisícov ľudí rôznych národností. Polovica z nich boli Židia… Fabriky smrti, koncentračné tábory slúžili nielen nacistom, ale aj ich spolupáchateľom v mnohých európskych krajinách, pričom najväčší počet Židov bol zabitý na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu, kde títo banditi pôsobili.“ Ďalej povedal, že „nacisti pripravovali rovnaký osud aj pre mnohé ďalšie národy,“ že „predstavitelia mnohých ďalších národností boli vyhlásení za podradnú rasu. Ich rodná krajina mala slúžiť ako životný priestor pre nacistov, zabezpečovať im dobré živobytie, a slovanské a iné národy boli určené na to, aby boli zničené alebo sa stali bezmocnými otrokmi bez svojej kultúry, historickej pamäti, bez jazyka. ZSSR priniesol oslobodenie od nacizmu do Európy. Za to sme zaplatili cenu, o ktorej sa nikomu ani v najstrašnejších snoch nesnívalo – 27 miliónov mŕtvych.“

Osud židovských obetí natrvalo poznačil aj slovenské dejiny 20. storočia. Na Vianoce 1990 prijala SNR a vláda vyhlásenie, v ktorom sa uvádza, že „slovenský národ nezabúda na všetky príkoria minulosti, ktorých bol obeťou. Rovnako však nemôže zabudnúť ani na činy, ktorými niektorí jeho príslušníci a reprezentanti spôsobili zlo a utrpenie iným… V rokoch druhej svetovej vojny na Slovensku, rovnako ako vo viacerých krajinách vtedajšej Európy, sa uskutočnili nezákonné deportácie židovského obyvateľstva. Tento zločin voči ľudskosti z čias druhej svetovej vojny dodnes ťaží svedomie nás všetkých, prevažne už príslušníkov mladších generácií, ktorí sme nemali osobný podiel na tragických udalostiach spred takmer polstoročia.“

Zdá sa však, že „Izrael to Slovákom zatiaľ nezabudol“ (tak napísali Hospodárske noviny 16. júla 2003). Citovali pritom izraelský denník The Jeruzalem Post, ktorý vtedy uviedol, že „minulý rok (2002) Slovensko podpísalo exkluzívnu dohodu s miestnou židovskou komunitou, ktorá ignoruje vyrabovaný majetok a židovský národ ako celok. Dohoda efektívne zbavuje Židov nároku na 90% svojho majetku a zo zvyšných 10% by sa mal vytvoriť fond na odškodnenie obetí holokaustu… Slovenských Židov nevraždili preto, lebo boli slovenskými Židmi, jednoducho – boli Židmi. A preto všetko, čo im bolo odňaté, je nárokovateľné každým Židom hocikde a hocikedy“.

Marián Tkáč

29

Sme pod neustálym tlakom


Mnohým kruhom nevyhovuje existencia Hlavných správ


Podporte jediné väčšie nezávislé médium na Slovensku

č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Zdroj