Bratislava 21. apríla 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Písať o neznámych zákutiach slovenských dejín a mať pritom na zreteli zmysel nášho jestvovania, ktorým je zachovanie tohto národa, aby mohol splniť svoju úlohu voči Európe a svetu práve v tomto tisícročí, je náramne ťažká vec. Veď sa len pozrite pod čiaru… Vráťme sa však do 17. storočia, keď až po naše južné hranice siahal islam

  • Facebook
  • Google+
  • VKontakte
Imrich Tököli

Séria útokov na habsburskú Viedeň, konkrétne na cisára Leopolda I., ktorý vládol takmer 50 rokov (1657–1705), pokračovala neúspešným sprisahaním Františka Vešeléniho v roku 1666. S týmto mužom sa spája osud Žofie Bosniakovej, ktorá sa narodila v rodine šľachtica a protitureckého bojovníka Tomáša Bosniaka na Šurianskom hrade. Ako sedemnásťročná (1626) sa vydala za Michala Šeréniho, manželstvo však trvalo len niekoľko týždňov, pretože Michal Šeréni krátko na to zomrel. Jej druhým manželom bol práve Vešeléni, slúžiaci vo vojsku jej otca. V renesančnom kaštieli v Tepličke nad Váhom sa jej narodili synovia Adam a Ladislav. Jej život sa vyznačoval štedrosťou a obetavosťou voči poddaným. Zomrela v roku 1644 v chýre svätosti a pochovali ju na Strečnianskom hrade, skade v roku 1729 preniesli jej ostatky do kostola v Tepličke. Tam boli neporušené až do 1. apríla 2009, kedy ich zničil psychický narušený útočník. Druhou manželkou Vešeléniho bola známa Muránska Venuša Mária Séčiová.

Nasledujúci protihabsburský odboj viedol Imrich Tököli, narodený v roku 1657 v Kežmarku. Bol vnukom dcéry Juraja Turza Kataríny Turzovej, teda Jurajovým pravnukom. Keďže jeho otec Štefan (syn Kataríny Turzovej) bol zapojený do neúspešného Vešeléniho sprisahania, ktoré odhalili a Štefanovi Tökölimu sa pred cisárskymi vojskami podarilo utiecť z Likavy na Oravský hrad aj s 13-ročným Imrichom v poslednej chvíli. Imrich sa potom uchýlil na rodové sedmohradské majetky a podporovaný magnátom Telekim bol už v roku 1678 jedným z hlavných kuruckých (križiackych) veliteľov a viedol úspešné výpravy na východné a stredné Slovensko.

Keď stratili kuruci podporu Francúzska a Poľska, spojili sa s Turkami. S pomocou Osmanskej ríše ovládol Tököli postupne polovicu dnešného Slovenska a Maďarska. Jeho vyslanci na jeseň 1681 predložili Turkom návrh na utvorenie „samostatného“ kniežatstva na našom území, kde prebiehali ustavičné vojenské konflikty. Turecký miestodržiteľ ho 16. septembra 1682 korunoval za kráľa – „slovenského kráľa“ – Uhorska s povinnosťou platiť Osmanom 40-tisíc toliarov ročne za ochranu. V auguste 1682 začali spojené turecko-kurucké oddiely obliehať Fiľakovo, ktoré bránil Štefan Kohári, a po jeho páde Turci oficiálne uznali Tököliho vládu a Tököli sa takto z osmanskej vôle stal kráľom, formálne však používal titul knieža a pán Uhorska. Hlavným mestom „kuruckého kráľa“ sa stali Košice. V Kremnici si nechal raziť vlastné mince.

Rok 1683 je pamätným v našich dejinách. Veľkovezír Kara Mustafa sa rozhodol pokoriť Habsburgovcov dobytím Viedne. Takmer 200-tisícová armáda tiahla na Viedeň. Málokedy v dovtedajších dejinách strednej Európy bol jej civilizačný a kultúrny vývoj ohrozený do takej miery, ako práve v tom roku – možno sa mu približujeme v súčasnosti. Išlo o Európu a jej kresťanstvo, čo nakoniec zblížilo poľského kráľa Jána III. Sobieského s Habsburgovcami. K zmene politiky Poľska prispela aj pápežská stolica, aj diplomatické kroky nášho kardinála Selepčéniho. Situáciu zhoršovala rakúsko-francúzska vojna a –  Imrich Tököli, ktorý posilnený tureckými zbormi mal postupovať popri Dunaji po slovenskom území a podporovať hlavné turecke sily. Po tom, čo veľkovezír prijal Tököliho na audiencii a mal mu prisľúbiť, že z neho urobí viedenského kráľa a pridelil mu veľký počet moslimských vojakov , Tököli postupoval na Bratislavu, kde zavládla nervozita, aby sa nakoniec celá Bratislavská stolica aj mesto – okrem Bratislavského hradu, podriadili Tökölimu. Dobývať hradný vrch, ktorý strážil mestská posádka, Tököli už nestihol. K mestu sa priblížili 10-tisícové vojská Karola Lotrinského. Tököli sa chcel vyhnúť otvorenému stretnutiu, no Husein paša zaútočil. Pašov útok Poliaci odrazili a Tököliho vojsko sa dalo na útek. A Imrich Tököli? Zdržiaval na západnom Slovensku a jeho vojaci drancovali okolie. Pri Seredi vyčkával ďalší vývoj boja o Viedeň.

Turci 16. júna 1683 obkľúčili Viedeň. Mesto bránila relatívne slabá posádka a dobrovoľnícke útvary a cisár Leopold utiekol z Viedne do Linca. Po ňom začala utekať z Viedne i boháči, šľachta a mešťania. Počas obliehania vypukol vo Viedni taký veľký hlad, že Viedenčania sa živili už aj psami, mačkami a potkanmi. Turci už začali podkopávať obranné valy a bolo len otázkou niekoľkých dní, kedy Viedeň pod ich náporom padne, keď sa v okolí Viedne začiatkom septembra objavili vojská poľského kráľa Jána Sobieskeho, vojvodu lotrinského a kniežaťa bádenského. Jedenásteho septembra obsadili spojenecké vojská vyvýšeniny na Kahlenbergu a na druhý deň ráno sa začal neľútostný boj. Trval až do večera a skončil sa úplnou porážkou a ústupom Turkov, ktorí stratili okolo 20-tisíc mužov a prenechali víťazom svoj tábor s nesmiernym bohatstvom i množstvom zajatcov. Táto bitka znamenala začiatok konca tureckej moci v Uhorsku. Ten deň – 12. september – vyhlásil pápež Inocent XI. za sviatok Panny Márie, pod zástavou ktorej bojovali víťazi.

Turci už Svätej lige, protitureckej koalícii Rakúska, Poľska, pápeža Inocent XI. a Benátok, ktorá vznikla v marci 1684, nedokázali odporovať. Keď sa ku Svätej lige pripojilo aj Rusko, Leopold využil príležitosť na vytlačenie Tököliho zo Slovenska a Sedmohradska. Po oslobodení Nových Zámkov (1685) sa celé dnešné Slovensko vymanilo z tureckého nebezpečenstva. Turci sa udržali v strednej Európe tak dlho aj vďaka kolaborácii a určitému obdivu zo strany Maďarov – napokon pri ich príchode do Európy v 9. storočí titulovali ich ako Turkov. To maďarským politikom nijako neprekážalo, aby v budúcnosti (napríklad počas Trianonskej konferencie v roku 1920) neodvolávali sa na to, že Európu „niekoľkokrát zachránili“ pred Turkami!

Pravdu má Július Handžárik: „Maďarská šľachta pod rôznymi náboženskými a politickými zámienkami veľmi ochotne plnila svoju úlohu tureckých lokajov a janičiarov a za jedno storočie viedla na území Slovenska päť partizánskych vojen v službách Turecka – slovenskí historici ich farizejsky nazývajú stavovskými či protihabsburskými povstaniami a maďarskí historici ešte farizejskejšie bojmi za slobodu.“

A ako hodnotiť Tököliho? Ako „slovenský kráľ“ v istom zmysle akoby potvrdzoval slovenskú osobitosť, ale jeho vojenské činy (či výčiny) boli pre obyvateľstvo pohromou, nehovoriac už o otvorenej protureckej orientácii. Začiatkom roka 1684 väčšina Tököliho prívržencov – sedemnásť stolíc, dvanásť miest a mnohí z kniežat prijali cisárovu ponuku amnestie a prešli na stranu panovníka. V septembri 1865 kapituloval aj Prešov, ktorý mali v rukách kuruci najdlhšie. Vtedy varadínský paša, dúfajúc, že tým urýchli mierové rokovania s Viedňou, pozval Tököliho na slávnostný obed a dal ho zajať. Keď sa táto správa rozniesla, kurucké pevnosti sa vzdali až na Mukačevo, ktoré bránila Tököliho manželka Helena Zrínska. V tej dobe Imrich Tököli už len ako vazal tureckého sultána bojoval na rôznych bojiskách, inak hrozilo, že ho Turci vydajú Viedni.

Mierom v Karloviciach v roku 1699 boli Turci prinútení zriecť sa Uhorska a Sedmohradska, a bývalého „kuruckého kráľa“ Imricha Tököliho vypovedali z Uhorska. Svoj život potom dožíval ďaleko od európskeho diania v Malej Ázii. Zomrel v roku 1705 v Nikomédii. Jeho telesné za veľkých osláv previezli v roku 1906 do Kežmarku a uložili ich v protestantskom kostole. Manželstvom s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákocim, vyženil Imrich syna – kontroverzného Františka II. Rákociho, ktorý bol akoby Tököliho „dedičom“ a zorganizoval posledný protihabsburský odboj.

Po vytlačení kurucov zo Slovenska nastal čas krutého zúčtovania. V roku 1687 generál Antonio Caraffa, neapolský rodák, vytvoril v Prešove dvanásťčlenný tribunál, ktorý od marca do septembra dal popraviť 24 mešťanov pre podozrenie z prípravy nového povstania a podpory Imricha Tököliho („prešovské jatky“). Následne na uhorskom sneme v Bratislave v rokoch 1687-1688 bola vďaka porážke Turkov a Tököliho zrušená voliteľnosť uhorských kráľov a vyhlásená dedičnosť trónu v rode Habsburgovcov.


Zdroj